Serhij Žadan - Depeche Mode
Kerouacovský trip Ukrajinou
Nie som veľký fanúšik prirovnávaní kníh ku známym spisovateľom. Vždy to smrdí snahou zachytiť čitateľa niečím známym a nasadiť mu isté očakávanie. A navyše to chutí po skratkovitovosti.
Pri tejto knihe však urobím výnimku. Už pri prvých stránkach som mal presne taký istý pocit, ako pri čítaní JK. A to na viacerých úrovniach.
Rýchlo prebehneme dejovú linku: v anotácii sa dočítame, že sme v Charkove v 90-tych rokoch, kde traja kamaráti hľadajú štvrtého, aby mu oznámili smrť nevlastného otca. Stačí, dej je nepodstatný (už len to ako Žadan otvára knihu, štyrmi úvodmi a informácia o smrti prichádza asi v tretine knihy), ten sa odohráva pomimo, postavy ho nevnímajú a niekedy sa mu bránia.
Tak ako u beatnikov, aj tu je hlavný pojem stratená generácia. Hlavný cieľ sa javí ako doručenie správy o úmrtí, ale viac ako stratený kamarát sa hľadá vodka a ľahké drogy. A ak sa príde k peniazom, tie sa rovno menia za alkohol, lebo ním sa dá opiť a rovnako aj platiť. Pritom stretávame iné existencie, ktoré majú spoločné biednu minulosť a žiadnu budúcnosť. A najsmutnejšie pôsobí práve toto uvedomenie - "Aj tak to neskončí dobre, nedokážem si predstaviť, že to skončí dobre, pretože ak to doteraz nebolo dobré, prečo by niečo dobré malo prísť v budúcnosti?"
Nemyslieť na to čo bolo, otupiť čo je, ignorovať alebo sa báť toho čo sa môže stať
"Spať?, pýta sa Sobaka, ja som teraz v takom stave, že sa spať bojím.
"Čoho sa bojíš?", pytam sa.
"Bojím sa že zaspím a potom ma nenapadne, aby som sa zobudil, chápeš?" a nalieva si další pohárik.
Dlhé vety, zavinuté niekedy do seba, ktoré čítam akoby to rozprávač vravel na jeden nádych, tiež evokuje Kerouacove spontánne písanie. Tam kde sa ale on upustí a lieta do transcendentálneho filozofovania, tu Žadan pevne drží myšlienku. Tie majú niekedy meditatívny nádych ale nikdy nezahltia čitateľa a tvoria akýsi oddych, pauzu od vodkou a marihuanou nasiaknutých absurdných konverzácii.
A tak sedíme napríklad vo vytunelovanej továrni, kde mladý zamestnanec, dušou stále komunistický revolucionár, sníva o vytvorení komún, Následne sa hlavný hrdina oddá alkoholovému delíriu, kde sa dostávame do poetickej spomienky, ako sa šesťročný prechádza v sprievode 16 ročnej kamarátky lesom. "...páči sa mi nebo, pretože sa tiahne niekam ďaleko a nikdy nekončí. To sa mi páči najviac, mám veľmi rád veci, čo nikdy nekončia, a zrovna nebo medzi nich patrí". Následne sa prebúdza a zapája do ďalšej absurdnej konverzácie, kde sa plánuje vykradnúť kancelária riaditeľa továrne.
A práve tento rytmus je najviac očarujúci. Kľudne to mohla byť dokonale vtipná kniha o prepitých skoro dvaciatnikoch, ale tieto vsuvky a zamyslenia brzdia si užívať ich jazdu a stále pripomínajú priestor, kde skončil komunizmus ale dobré časy nenastali. A pre nich asi ani nenastanú.