Virginia

Cieľom, alebo motívom môjho snaženia je vypichnúť mediálne diela, ktoré sú niečím zaujímavé. Nie nutne dobré, rozhodne nie odporúčanie typu: toto nevynechaj, to sa určite bude páčiť. Hra Virginia z roku 2016 je presne taký prípad. Po jej dohratí ma človek pachuť v ústach, ale čo sa týka možností, akým ponúka rozprávanie príbehu, emócií s tým ako môže vyzerať a pôsobiť hra, je výnimočná. 

Dej: v roli novej agentky FBI sa bude vyšetrovať zmiznutie chlapca Lucasa Fairfaxa, zároveň ako bonus dostanete spis ohľadom svojej kolegyne/spoluvyšetrovateľky Marie Halperin, ktorú treba preklepnúť. Jednohubka na 90 minút. Čo je tu teda to , čo stojí za pozornosť?

Tri veci. Toto je silne naratívny príbeh, nie je lineárny, je tu veľa odbočiek od hlavnej dejovej línie. Zároveň je hra úplne bez dialógov a titulkov (!). Jediné čo sa da prečítať je výťah zo spisov a pár novinových článkov. Nič viac. A funguje to výborne. Viac nie je potreba, (tu chcem ešte dať malý vysvetľujúci dúšok č. 1. Nie je to nemý film. Nízkorozpočtová hra nemôže využívať mimiku postáv, výraznejšie detaily či iný špecifický filmový jazyk). Všetko je tu vystavené nahrubo a jasne dané. Funguje to, v deji sa vyznáte (ehm... teda ak vás hra nechá) aj napriek tomu, že dej doslova skáče, spomienky či halucinácie sú tu totiž tiež na dennom poriadku.

Skáče, čo je druhá svieža vec vo Virginii. Hra sa nebojí používať Godardov skokový strih. Ten sa často nevidí vo filmoch, nieto v hre. A ja sa tu pýtam: prečo dokelu?! (vysvetľujúci dúšok č. 2: skokový strih je keď jednotlivé zábery po sebe priamo časovo nenadväzujú. Tento strih spopularizoval Godard vo filme Na konci s dychom. Pre predstavu: vo Virginii ideme chodbou rovno, zrazu sme na schodoch, hneď na to v suteréne. Pričom to je akoby stále v rámci toho istého pohybu). Výrazne to pôsobí na emóciu a dynamiku deja. 

Napriek tomu hra nie je tichá. Pozitívum číslo tri: hudba. Nahraná Pražským filharmonickým orchestrom, tu viac nie je čo dodávať. Keďže je to jediná audio zložka, je plne prispôsobená hre. 

V čom je teda problém? Kde je tá pachuť? Tak ako som spomínal pri That Dragon, Cancer, silný naratív obmedzuje hrateľnosť. Klikanie len kvôli tomu aby sa posunul dej. Nič viac. Čo mne osobne nevadí, žáner walking simulator mám rád, problém nastáva spojenie s príbehovým žánrom. Vo svojom jadre to je mysteriózny thriller. Kde na konci bude viac otázok ako odpovedí. Takže som to klikal nakoniec kvôli...? Netuším. 

Záver? Virginia nie je natoľko dlhá aby ju človek neskúsil. A pri nej si človek uvedomí, ako veľmi sú dnešné hry, filmy ukecané. Zbytočne. Tu je dôkaz, ako jednoducho a ladne sa dá vyrozprávať príbeh bez slov.