Václav Kahuda - Houština
Stratený životom
Znaky dobrej knihy sú ľahko spoznateľné. Ošúchaný obal so stopami mastnoty od prstov, sem tam trochu pokrčená alebo jemne natrhnutá strana od manipulácie a miesto v knižnici. Prémiové, vždy na dosah. A nezabudnuteľný pocit radosti pri čítaní.
Houština od Václava Kahudy spĺňa u mňa všetky tieto atribúty. Od prvého zrakového vnemu keď jej nádherný vizuál vynikal v ponuke ostatných titulov v kníhkupectve, až po posledné presekávanie sa neuveriteľným výronov fantastických akumulácií detailov.
Houština je vo svojom základe autobiografický román. Ale je to len podklad,na ktorom sa vyskladá skutočný zámer autora. A tým je špecifický štýl Kahudovho písania. Nie je jednoduchý. Treba sa na neho naladiť, pochopiť ho. Aby následne všetko jemne pozmenil alebo totálne rozbil.
Predškolský vek Kahudu je nespojitý, sú to len krátke útržky spomienok. Presne tak, ako ich má každý človek. Nemajú príčinu, len sú také, aké si ich pamätáme. Od návštev blízkych príbuzných, detské nevinné aj vinné hry, kamarátstva na dva dni a prvé známky dospievania. Rýchlo skáčeme z jedného fragmentu minulosti do ďalšieho. Školský vek už je lineárnejší. Spomienky sa tu tvarujú do ucelenejšieho rozprávania. Stále je to prúd bez smeru, ale už sa v ňom vieme orientovať. Písanie dospieva spolu s autorom. Intenzitu dojmov tak strieda výrazný vnútorný monológ. Toto je podstata Kahudy, je to jeho vnútorné prežívanie a nie spoveď čo sa mu prihodilo.
Následne si prejdeme aj jeho prvé zamestnania, aby sme na konci z tohto vnútorného sveta vystúpili. Doslovne. Z ja rozprávania prejde na tretiu osobu. Stále je to ten istý človek, ale pozorovaný s odstupom.
Štylisticky je Houština veľmi atypická. Čeština je tu lámaná na všetky smery, rozhádzaná syntaxa, zamlčané prísudky či podmety sú bežné. Myšlienky sú ladené veľmi lyricky, niekedy sa pod jeho obrazmi borí realita a všetko tak nejak mizne, ostáva len silná atmosféra. A týmto sa odlišuje od ostatných, jeho spoveď je autentická a osobná teda nielen obsahovo ale aj formou.
Zvláštne je u Kahudu aj zameranie sa výhradne na svoju osobu. Nie, že by v tomto románe chýbali iné postavy, tých sú tam desiatky. Ale tie sa len mihnú jeho životom a knihou. A tak sú im venované len odstavce, maximálne strany. Vynoria sa a bez rozlúčky stratia. Žiadne trvalé miesta neponúka.
Nechápanie okolia, nepochopenie okolím a neschopnosť nadviazať akýkoľvek vzťah s inou osobou, to je Kahudova záťaž, ktorá ho formovala v mladosti a z ktorej sa nevie vymaniť. Symbolicky odvrhnutý rodinou sa rovnako správa k svetu. To čo ja čítam v Houštine je izolácia bez pevných väzieb. Bez ospravedlňovania, bez výhovoriek. Je to jeho život, nás ostatných sa predsa netýka.