The Beginner´s Guide

Sú hry, kde vývojár chce zdeliť hráčovi nejakú myšlienku, upriamiť pozornosť na, pre neho, dôležitú tému alebo otvoriť diskusiu. Sú to hry nazývané "impact games", hry ktoré majú presah. Ich zmysel nie je len, aby sa hráč počas nej zabavil, ale aby ho ovplyvnila aj po jej dohratí. A potom tu je The Beginners Guide. U nej presah znamená, že presahuje hráča. Zámerne vytvorená aby na konci nebola možná jednotná interpretácia. A nie tým, že by mala nejaký otvorený koniec. 

Pritom to vyzerá jednoducho. Na začiatku hráča privíta rozprávač Dawey Wreden. Predstaví sa ako tvorca hry Stanley Parable (oboje sú pravda) a hráča chce previesť sériou hier a konceptov od programátora menom Coda. Chronologicky teda spúšťa jeho tvorbu, hráča sprevádza, vysvetľuje a interpretuje Codove zmýšľanie. Ukazuje jeho pokroky, analyzuje aj Codovo prežívanie na základe toho, aké hry tvorí. Codov obraz postupne vyzerá stále depresívnejšie, rozmedzie medzi jednotlivými hrami sa naťahuje na mesiace. Prichádza vyhorenie a uzavretosť pred ľuďmi. A potom nastáva ticho. 

Nie nadlho, Daweymu pípne email s najnovším počinom od Cody. Spúšťa sa teda jeho posledná hra, hráč ju spoločne s Daweym prechádzajú prvýkrát. V nej sa dostávame do galérie, kde sú napísané odkazy Cody pre Daweyho. Ten ho žiada, aby prestal ukazovať jeho tvorbu iným ľudom, že jeho posadnutosť Codov osobou je až chorobná a jeho interpretácie absolútne mylné. 

Dobre, chápem ak to niekto odmieta ako blbosť. Vyzerá to tak. Za mňa je to ale hra, ktorá ma núti si ju v mysli otáčať. Je tu prvá možnosť, že je to osobná spoveď Dawey Wredena. O ňom sa vie, že prešiel vyhorením, že práve Stanley Parable, metahra o vývoji a hraní hier, vyvolala rozporuplné reakcie. Aj to, že v minulosti bola jeho tvorba zneužitá. Ale skôr ako výpoveď to vo mne evokuje, že tieto jeho pocity sú len nástrojom, aby sa hráč zamyslel nad procesom chápania. 

Lenže Beginner Guide pracuje s paradoxom. Priamo odkazuje na akúsi nezmyselnosť interpretácie. A do tejto nezmyselnosti padá každý, kto sa pokúsi pochopiť alebo len rozmýšľať o tejto hre. Akákoľvek myšlienka nad rámec povedaného sa javí ako póza, ktorá nemá oporu v Beginner Guide. Napriek tomu o nej človek musí premýšľať. Pretože samá hra nedáva pocit konca a hráč si ho musí skoncipovať sám. Lebo inak prichádza diskomfort prázdna, či nenaplnenia. Lenže sama to akosi zakazuje... atď. 

Ďalší aspekt je aj poukázanie na ego prezentujúceho. Dawey nám predstavuje hry, my nekriticky prijímame jeho akúsi vedúcu úlohu. Čo u neho stimuluje jeho dôležitosť. Pripisuje si akési autorstvo niečoho, čo nevytvoril. Pritom reálne nemá žiaden dôvod, na osi vývojár (teda Coda) a hráč (teda ja) je len doplnok, sprostredkovateľ, tretí vrchol trojuholníka. A presne tento trojuholník je pre mňa podnetný. Existujú tri varianty: buď je tento sprostredkovateľ v strede (teda rovnoramenný) alebo sa blíži buď k vrcholu tvorcu alebo príjemcu. Pri prvom variante je teda čisto prostredník, nič neponúka ale ani neprijíma. Ak je pri vrchole tvorcu, znamená to, že sám ponúka nejakú pridanú hodnotu naviac. Ak na opačnej strane pri príjemcovi, tak síce nič netvorí, ale zásluhy za toto ukázanie si berie. Trojuholník transparentný sprostredkovateľ - kurátor - parazit. 

Toto je dobré si uvedomiť. Ďalší paradox je, že sám tu v tomto priestore, som Dawey. Ukazujem veci iných. A na to, aby som mal pocit plnohodnotného uspokojenia, musím niečo tvoriť. V mojom kontexte, niečo si myslieť. Ideálne zmysluplné. 

Zároveň tento aspekt viem používať všade tam, kde vystupuje niekto naviac medzi mnou a tvorcom, pričom jeho úloha je v podstate iba tá, že ponúka medzi nami prepojenie (od televízie, cez kníhkupectvo, po obsah na sociálnych sieťach). A hodnotiť, na akej škále sa tento prostredník pohybuje a či mi dáva niečo naviac. Informácie, zážitok, jednoduchosť konzumácie... Ak nie, tak prehodnotiť jeho využívanie. Môže sa to zdať ako jasné, ale treba mi napríklad predplatné streamovacej služby, kde síce pozerám filmy ale toto pozeranie je len výplň času? Alebo si kúpiť knihu, ktorá je síce drahšia ako inde, ale chcem podporiť to konkrétne svoje obľúbené kníhkupectvo. A či sledovanie youtubera mi dáva niečo viac ako mindless scrolling alebo doomscrolling. Sem spadajú aj clickbaitové správy, virálne trendy videá a podobne. Pri všetkom treba poodstúpiť a zhodnotiť, či to ma prínos pre mňa ako osobu alebo je to len stimulácia mojich zmyslov bez hlbšieho významu. A že táto hranica býva často tenká a hlavne sa neustále posúva. 

Posledný podnet je asi ten najpriamejší A to kritika letsplayov, kde v podstate tento žáner produkcie je založený na ukazovaní tvorbe iného. Zdá sa, že kritika oprávnená, je to predsa nezmysel pozerať, ako iný hrá hru, nie? Nie, nie je. Hranie hier a pozeranie sa naň sú dve odlišné činnosti. Rovnako ako variť a pozerať program o varení. Keď robím to druhé, nikto nemá poznámky typu, prečo to pozeráš však si choď navariť . Taktiež sú hry, ktoré ma zaujímajú, ale hrať ich v živote nebudem. Napríklad mám rad souls hry, ich estetika, level dizajn a spôsob nepriameho rozprávania je pre mňa fascinujúca. Ale nervy na to mať nikdy nebudem. 

Letsplay videá teda beriem ako špecifický žáner. O to viac, že od doby kedy Beginner Guide bol vytvorený, teda rok 2015, sa vytvoril špeciálny segment hier určených hlavne na streamovanie. Ako u každého žánru aj letsplay videa však stále podliehajú kontrole kvality a tú by si mal každý určovať. 

Hm, celkom dobré na jednu 90 minútovú hru, nie?