That Dragon, Cancer

Otváram si svoju knižnicu hier. Už nemám chuť do nich investovať desiatky hodín, preto si vyberám len tie, ktoré sa dajú dohrať na jedno posedenie, za také 2-3 hodiny. Púšťam That Dragon, Cancer, hru ktorá bola vydaná v roku 2016, zdvihla miernu kontroverziu (ktorú chápem) a po jej dohraní mám svojich pár myšlienok.

That Dragon, Cancer (TDC) vytvorili manželia Greenovci a rozoberá ich osobnú skúsenosť. Ich ročnému synovi Joelovi diagnostikovali tumor na mozgu a celý príbeh sa zameriava na toto obdobie. TDC je malá hra, ktorá ale práve kvôli zvolenej téme a osobnej angažovanosti autorov, získala pomerne slušnú publicitu. V 2016 vyhráva na Game Awards (jedna z najprestížnejších cien v hernej oblasti) v kategórii Game for Impact. Citlivá téma, okrajová hra, špecifický žáner dostáva priestor všade. Naráža pritom na publikum, ktorému nebola určená a práve pre toto vznikajú nasledujúce otázky:

Je to vlastne hra?  Áno je. TDC má mizivú mieru interakcie. Stačí myška a sem tam kliknutie. Buď na interakciu s objektom alebo slúži na pohyb v priestore. Pričom táto interakcia, teda hranie, má nulový vplyv na príbeh. Toto bola hlavná výčitka, hranie je potlačené takmer na nulu, hráč je tu len pasívny divák. Je to teda negatívum a kvalitný argument? Nie je, toto je subžáner, kde prvoradý je práve príbeh, rozprávanie autorov. A všetko, teda aj hráč, sa tomu musí podriadiť. Narazenie práve na iný druh hry a jej odmietnutie, lebo nezapadá do toho čo si predstavujem pod pojmom hra. A miesto rozšírenia si tohto pojmu ju z neho vyradím.

Je to dobrá hra? Napriek veľmi pozitívnym recenziám vravím nie. Ak sa ma niekto spýta na odporúčanie na dobrú hru, nepríde mi na um. Je to skôr zážitkové, s tým, že vie otvoriť práve témy vnímania hry ako moderného média. 

Je to emočné vydieranie? Javí sa to tak, že? Na prvý pohľad určite: dieťa, rakovina, smrť. A kto normálny by takú hru robil? A kto normálny by takú hru hral? Nie, toto je citlivo vyrozprávaný príbeh rodiny, ich spomienok, vnútorných monológov či snovo-meditatívnych sekvencií. Nič nie je nasilu, len láska ich synovi a bezmocnosť rodičov.  A tak ako je akceptované, keď niekto napíše knihu alebo film o svojich bojoch, tak Greenovci využili médium, v ktorom sa vyznajú. A tak, ako je ok chodiť na takéto filmy, či kupovať knihy, je ok ich aj hrať. Lebo viem do čoho idem.

Prečo by som teda TDC mal venovať pozornosť? Pretože je to zaujímavé dielo. Je to niečo, na čo si musíte vytvoriť svoj názor. Toto je to podstatné. Hry ako také stále majú punc "hrania sa", detskej zábavy, odreagovania sa. Filmy alebo literatúra tiež ale nemá monolitickú formu/obsah. Vieme to a aj keď niekto nechodí na artové filmy, či nečíta literatúru faktu, vie o tom, že také niečo existuje. Hry sú rovnaké médium a TDC je jedna z tých hier, kde poetika a umeleckosť rozprávania vedia emočne vtiahnuť. A aj keď som spomínal, že hranie je potlačené na minimum, stále má originálne a silné nápady: pri rozhovore rodičov s doktorom a psychologičkou sa vieme "prepnúť" do jednotlivých postáv a počuť ich myšlienky. Alebo presne na konci, sme s Joelom na pikniku v lese. Sám Joel sa napcháva palacinkami a "my" jediné, čo môžeme robiť, je fúkať do bublifuku. Pri každej bubline sa Joel zaraduje. Fúkať môžeme do nekonečna, hrá končí, až keď malého Joela sami necháme ísť. Krajšie vyznanie lásky a spomienky na blízkeho som dlho nevidel.