Sedliaci

To do list stále narastá. A tak triáži nepodlieha len prvotný výber a zaradenie do neho, ale selekcii sa neubránia ani veci na ňom zapísané. S väčším množstvom skonzumovaného narastá aj tlak. Spoznať niečo nie nutne nové, skôr iné. To iné nemusí byť len pasívne prijímanie, stačí aj ak nastane aktivácia a prepojenie myšlienok v človeku, ktoré boli doposiaľ izolované. Teda to iné môže byť variácia na už zažité, ale pre jednotlivca bude podnetná. 

A potom sú tu diela ako Sedliaci. Na prvý pohľad originálne spracovanie, robené technikou nemajúcu obdobu. Teda s jednou výnimkou - S láskou Vincent, od rovnakých tvorcov.

Niektoré filmy sú jedinečné svojím vizuálom. Často označované ako film, kde každý záber môže byť obrazom. Režiséri majú jasnú predstavu ako budú vyzerať jednotlivé zábery, každý detail a uhol je premyslený. Toto nazývame termínom mizanscéna. Aj keď si ju neuvedomujeme (lebo na kompozíciu obrazu sa človek musí zamerať), pôsobí podvedome. Symetria, farebnosť, výplň priestoru, s tým všetkým skvelý režisér vie narábať. Pre úplnosť dodám už len filmy na ktorých je to nádherne vidieť: Kubrickov Barry Lyndon, Cuaronova Roma alebo Andersonov Grandhotel Budapešť.

Čo s tým majú Sedliaci od DK a Hugha Welchmanových? Film ako obraz je tu doslovný, jedno je druhé. Najprv natočili hraný film aby ho vzápätí premaľovali na obrazy, ktoré tvoria animáciu. Teda každé jedno políčko filmu je skutočný obraz. V mysli samozrejme vieme, že každý animovaný film je takto robený, ale vytvoriť ho ako olej na plátne je jedinečné. Vďaka tomu sa otvára aj nový koncept, rurálny román Wladyslawa Reymonta z prelomu storočia stvárniť štýlom dobových maliarov ako Wyczolkowski či Chelmonski. 

Film ako obraz. Jednoduché slová, zobrané nie metaforicky ale tak ako sú. Tak ako ich vidíme ale nechápeme ich tak. Až musí prísť niekto a načrtnúť ich podstatu. Úžasné. A berieme to ako umelecký tvorivý proces. Ale vraví nám to niečo aj o dnešnom svete? 

Príklad, ktorý mi napadne na prvú dobrú. S láskou VIncent je film o Van Goghovi. Je robený rovnako olejomaľbou, inšpirovaný jeho dielami a scenáristicky jeho listami. Teda vychádza z neho a Welchmanoví ho duševne spracovali do ich vízie. Nie je to trochu podobné ako súčasná diskusia o umelej inteligencii? Tá tiež čerpá z už vytvorených myšlienok a vie ju spracovať iným, kreatívnym spôsobom. Vie imitovať, pridávať nové, kombinovať rôzne. Chýba tu síce ten vnútorný rozmer, ale ako veľmi na ňom záleží? A hlavne je to pekné cvičenie, či tvorivý proces je iba výhradou človeka.