Satanské Tango
Totálna konverzia
Vďaka Nobelovej cene za literatúru je tento rok Lászlá Krasznahorkai. Vydavateľstvo Brak chystá dotlač vypredanej knihy Melanchólia vzdoru a kino Lumiere pripravilo premietanie filmu Satanské tango. Monštruózne dielo režiséra Bélu Tarra, najvýznamnejšieho maďarského režiséra, ktoré trvá 439 minút. Prepočet – viac ako sedem hodín.
Satanské tango je v prvom rade zážitkový film. Divák musí vedieť, do čoho ide a na aký film sa bude pozerať. Tarr obľubuje dlhé pomalé zábery a zábery, kde síce je dialóg, ale kamera sníma iný statický objekt. Kľudne sa môže použiť slovo nudné, v tomto ponímaní ale nuda necharakterizuje nezaangažovanosť, skôr rozvážnosť.
Prvá otázka teda je: dá sa to usedieť a nezaspať pritom? Áno, dá, ale záleží na divákovi. Ten musí zhodnotiť sám, či takéto premietanie je pre neho. Bežné sú filmové maratóny, či už Pána prsteňov, Star Wars alebo Back to the Future. Takže čisto stopáž nemôže byť problém. Navyše v dobe, keď streamovacie služby vyhodia celú sériu seriálu naraz, sa podobné maratóny absolvujú aj doma. Argument teda, že Satanské tango je pridlhé, neobstojí (pričom porovnávam výhradne časové hľadisko, nie obsahové). To, že sme ako diváci navyknutí na dvoj- až trojhodinové filmy, je skôr výpoveďou o tom, ako jednoducho spadneme alebo akceptujeme zaužívanú schému. Film predsa môže mať hocijakú minutáž.
Druhá otázka už je kvalitnejšia: nie je Satanské tango príliš rozťahané? Tu odpovedám – áno, je. A je to tak dobre. Tarr pôvodne zvažoval niekoľkodielnu adaptáciu, nakoniec sa ale rozhodol pre tento nekonvenčný snímok. Ak by sa urobila rešerš, výťah z filmu, zistíme, že dejovo nie je film hutný. Naozaj pôsobí rozťahane. Lenže potom príde niečo, čo som ani ja sám nečakal.
Práve s dlhými zábermi a veľmi pomalým rozprávaním sa pri premietaní u mňa dostavilo isté zosynchronizovanie s filmom. Navykol som si na jeho pomalé tempo, prispôsobil sa mu. Obava z nudenia, ktorú som mal, sa vôbec nedostavila. A bolo to prirodzené, toto zosynchronizovanie prišlo úplne automaticky. Stále som si uvedomoval minutáž, tá ale nebola strašiakom, len vedomou informáciou.
Pri pozeraní Satanského tanga pomáha mať prečítanú predlohu. Nie kvôli pochopeniu deja, ale kvôli pochopeniu toho, čo to na plátne vlastne je. Satanské tango je totiž totálna konverzia kniha – film. Každá jedna akcia v knihe, akokoľvek drobná, je prenesená do filmu. Postava v knihe oddychuje v daždi pri pomníku? Je to tam. Po dedinskej tancovačke všetci spia okrem harmonikára, ktorý dopíja zvyšky alkoholu po ostatných? Je to tam. Práve poznanie knihy a porovnávanie s filmom je pekné cvičenie, ako si predstavujeme adaptáciu knihy.
Film nie je kniha. Toto je základné pravidlo, ktoré by si mal každý osvojiť. Pričasto počuté "to vôbec nebolo podľa knihy" ma vie riadne naštvať. U filmu platí základné pravidlo: jedna stránka scenára sa rovná jednej minúte vo filme. A tak jednoduchou matematikou prídeme k záveru, že 500-stranový román musí prejsť zoštíhlením. Osekávajú sa bočné vetvy príbehu, škrtá sa všetko nepodstatné pre hlavnú dejovú linku, miznú postavy, niekedy sa spoja do jednej. Toto je bežné, nie je to znásilňovanie predlohy, je to snaha mať funkčný film. Ten musí byť nezávislý od predlohy, musí si ho vedieť užiť aj divák, ktorý ju nepozná. Akékoľvek osekanie má však za následok možné neprijatie zo strany knižných fanúšikov. Že sa to dá, predviedol spomínaný Pán prsteňov, kde boli aplikované všetky uvedené metódy adaptácie a napriek tomu nikto netrpí. Ani predloha, ani film, ani diváci.
Čo sa naopak do filmu nevie zhmotniť, je základná štruktúra knihy. Kým predchádzajúci odstavec asi každý ako-tak vníma, tu sa pokúsim o nejakú nadstavbu. Hlavný rozdiel medzi knihou a filmom je rozprávač. V knihe je to teda všetka nepriama reč, ktorá sa do filmu nedá preložiť. Respektíve dá sa do neho rozprávač vložiť, ale tomu sa režisér chce vyhnúť. Lebo to nie je filmový jazyk, je to literárny postup. Film má veci ukázať. Rozprávač sa akceptuje len na začiatku filmu, kde je to najefektívnejší spôsob, ako uviesť diváka do deja. Prípadne ešte vnútorné monológy, ale tu už ide o špecifický žáner. Naproti tomu kniha je od rozprávača bytostne závislá. Rozprávačský štýl, teda to, ako autor píše, je – nazvem to – esenciou knihy. Tu leží základ toho, či sa kniha číta dobre alebo nie.
Satanské tango je v tomto unikát. Poetiku literárnej predlohy nahradil Tarr svojou vlastnou, pri zachovaní rozmeru knihy. Tá sama osebe zaberie 6 – 7 hodín čítania, čo presne reflektuje film. Výčitka, že každý záber trvá dlho, niekoľkonásobne oproti bežnému filmu, sa dá pochopiť. Toto tempo ale vlastne reflektuje rovnakú časovú náročnosť knihy. Tarr tu teda ukazuje: kniha sa dá adaptovať bez kompromisov, ale zároveň ukazuje, že takéto adaptácie vlastne nechceme. Pri nich totiž stráca film svoju filmovosť.
S krásnym dovetkom, že Tarr v Satanskom tangu používa rozprávača. Ale ten je vždy len na konci kapitol, nie na úvod. Krajšie ironické poukázanie na to, že ho nepotrebuje a je nadbytočný, sa asi nedá spraviť