Renovácia

Nutnosť masovosti je príťaž filmu ako média. Potreba nalákať ľudí na jedno konkrétne miesto v jeden konkrétny čas má dopad na to, ako sa filmy tvoria. Pre mňa je táto nutnosť málo reflektovaná, málo rozoberaná, preto ju budem dookola opakovať.

Každé médium je špecifické, má svoj jazyk a kanály, ako sa šíri. Kým literatúra je výsostne postavená na akoby súkromnej komunikácii autor – čitateľ (autorské čítania, prednesy sú len okrajová záležitosť), ostatná umelecká tvorba si s takouto intimitou nevystačí. S poznámkou, že túto intimitu majú ešte hry, ale tak ako film na svojom začiatku, sú aj hry momentálne vo fáze akceptácie možného umeleckého vyjadrenia. Hru ako plnohodnotné médium pravdepodobne pochopí a prijme až terajšia generácia, ktorá je s ňou odmala.

Ako ďalšie sa núka hudba a čisto vizuálne umenie. Tu už prvok masovosti naberá viac na dôležitosti. Stále sme primárne v konfrontácii umelec a jeden človek, ale pri hudbe začínajú zohrávať úlohu koncerty, kde zážitok z hudby je napojený už na miesto a ľudí. Vizuálne umenie je síce tiež čisto v rovine subjektívneho prežívania ako v literatúre, ale jeho dostupnosť je podmienená výstavnými plochami, kde je toto čisto osobné hľadisko potlačované.

Zdá sa, že najväčšiu podobnosť má film s divadelným prevedením. Ale je to len zdanie, kým film ako taký je akoby jedna reprodukcia a nemení sa, predstavenia naopak sú vždy nanovo vytvárané pred obecenstvom. Nevraviac o tom, že inštitúcia divadla zaštiťuje tieto predstavenia svojou symbolikou kultúrnosti. To klubové kiná, o multiplexoch nehovoriac, nikdy nebudú môcť dorovnať. Do divadla sa chodí za kultúrou a do kina oddýchnuť...

Syntéza: kým pri literatúre a vizuálnom umení je vzťah čisto autor – jedinec a vystačí si s tým, že konkrétne dielo sa dá vnímať akoby po jednom človeku, pri divadle a hudbe sa pristupuje k masovejším performanciám, pri ktorých ale zohráva úlohu živá interakcia medzi umelcom a publikom (pričom hudba má samozrejme aj prvú možnosť, počúvanie osamote).

Film je v tomto osamotený v kúte, musí dopredu pripraviť svoju "show" pre viac ľudí naraz. Nemôže sa prispôsobiť za pochodu ani tvoriť "nízkonákladovo" pre obmedzenú niku ľudí. (Teraz píšem výhradne o kinodistribúcii, streamovacie služby sú podľa mňa odlišným médiom, hoci môžu mať a majú spoločný produkt ako kiná.)

Implikácia: tlak na fixné prevedenie a premietanie pre publikum formujú jeho jazyk. A ak sa nebavíme o artových/experimentálnych filmoch, tento vyformovaný jazyk musí byť ľahko prístupný a obmedzuje režiséra. Ten musí výrazne viac rozmýšľať, ako vyjadrí a posunie informáciu divákovi.

Dlhý úvod, ale už sa prepracujem k filmu Renovácia a aj dôvodu, prečo je fajn si ho pozrieť. Je to práve pre jeho jasný filmový jazyk. Film, ktorý veľa vecí ukazuje, ukazuje ich dobre a priamočiaro. Sémioticky film používa tri typy znakov: ikona (je to, čo vidím), index (kde sa niečo nevyjadrí priamo, ale kauzalitou – pohľad na hodinky a prázdnu stoličku znamená, že niekto mešká) a symboly (dohodnuté prenášanie významu na inak zaužívané zobrazenie).

Renovácia využíva všetko v takej čitateľnej forme, že pri jej pozeraní nie je ťažké si všímať, ako a cez čo s nami film komunikuje, a plne si vychutnávať aj film. Sústrediť sa veľmi netreba, ide to samé. Príbehovo sa točíme okolo tridsiatnikov Ilony a Matasa, ktorí sa sťahujú do nového bytu v paneláku. Ilona, pracujúca ako prekladateľka z domu, sa bude musieť vysporiadať so vzťahovou a vekovou krízou, pričom katalyzátorom je nečakaná prerábka ich panelového domu a samozrejme aj tak odlišný od Matasa robotník Oleg.

Renovácia ukazuje, že plné využívanie filmového jazyka nemusí nutne diváka zaťažovať. A tak napríklad preklopenie vnímania Olega Ilonou možno pekne vnímať aj vizuálne. Jeho odtlačok ruky na okne najprv ihneď vyleští, lebo je to invazívny zásah do jej súkromia, ako sa postupne spoznávajú, odtlačok na skle ostáva a je pripomienkou na konkrétnu osobu.

A tak tu máme všetko naraz: ikonou fyzického narušenia je zašpinené sklo, indexom, že tento odtlačok nie je obyčajná šmuha, ale patrí Olegovi, a symbolicky vyjadruje zmenu ich vzťahu.

Renovácia je takýchto významov plná a je ľahko dekódovateľná. Bez nutnosti hlbších analýz navyše diváka učí, že to nie je nič intelektuálne náročné a pre film je to najprirodzenejšie vyjadrovanie. Sám by som bol inak rád, keby film využil viac hluku pri renovácii. Tým by divákovi jasne naznačil, že sa má primárne pozerať, nie počúvať, a zároveň by hravo akoby odôvodnil vypovedanie vizuálom. Pri filmoch sme si až priveľmi zvykli, že hlavný informačný tok je zvuk. A ticho akoby bolo nežiadúce. Stačí sa započúvať do mainstreamových filmov, tie nie sú nikdy ticho.

Ilona s Matasom tak prechádzajú svojou renováciou, presne ako ich nový byt. Poznámka majstra, že prečo sa opravuje fasáda a nie aj rozvody, je jasná parafráza ich vzťahu. Na konci je Renovácia aj pekne filmovo ukončená, po ich rozchode sa stretávajú v centre Vilniusu. Dialógovo síce končí akoby otvorene, ale záber na vynovenú fasádu domu, v ktorej sú stále zachované stopy streľby z druhej svetovej vojny, je jasný odkaz, že vzťahy po životných ranách neexistujú bez stôp – nemusia zničiť celý dom, ale zostávajú v ňom.