Portugal. The Man - Shish

V mladosti, keď som hltal milión nových vecí, sa môj playlist neustále menil. Tým, ako bolo pre mňa všetko nové, znelo všetko prelomovo a revolučne. Tu začala radosť z objavovania nových kapiel. Nové nahrádzali staršie, tie nové ešte novšie... Nebol to kolobeh, len vytláčanie výrobkov bežiacim pásom na zem. Vypočuté a vyžmýkané sa hromadili pod vrstvou toho nového. Kapely a albumy, pri ktorých som mal pocit „ako som bez tohto mohol žiť“ a „toto budem počúvať už navždy“. Nie, nebudem. Tie vydržali len dlhšie. Radosť tiež postupne pohasínala, nie z nechuti počúvať, ale z toho, že tých nových zaujímavých vecí bolo menej. Nemá to nič spoločné s kvalitatívnou krivkou, len pre mňa to už nebolo radikálne.

Počúvajúc Lorde Favourite Daughter si rozpamätávam na jej album Pure Heroine a ako bol jej debut akcentovaný. Generačná výpoveď mladých, kde sa síce rozoberá jej život, ale totožný a prenositeľný do sveta jej rovesníkov. A bolo to fajn. S každým ďalším však tento pocit vyprchával. Lana Del Rey, Billie Eilish, Girl in Red, RAYE, Olivia Rodrigo. Tá jedinečnosť už nebola priradená ku niekomu konkrétnemu. Uvarená z rovnakých superlatívov zmizla tá výnimočná emócia.

Na Portugal. The Man som narazil náhodou. Psychedelický pop s prvkami bluegrassu. Instantná láska. Akoby len moja, odpracovaná prehrabávaním sa medzi tou všetkou ostatnou hudbou. A, bože, bolo to odmeňujúce. O to viac, keď prichádzali ďalšie albumy, In the Mountain in the Cloud a Evil Friends. Prvý očaril s All Your Light, druhý bol a stále je pre mňa dokonalý popový album. To bol typ albumu, kde pravidelným vypočutím sa zakaždým stala tou najlepšou pesničkou vždy iná. Nebolo to nič alternatívne, prečo to nie je populárnejšie?

To však prišlo, Feel It Still z ich ďalšieho albumu Woodstock bol celosvetový hit. Už tu nebola otázka: kto to je?, ale zhodnotenie: ach, áno, toto poznám, čo akoby rozbilo môj jedinečný vzťah. Ostatní si to predsa nezaslúžili. To ja som šiel do Oregonu na ich koncert!

Zároveň ich totálny príklon k mainstreamu prezentovaný Easy Tiger som bral tiež ako osobnú zradu.

Prišli iné kapely, iná hudba, s ktorou som sa vedel viac stotožniť. PTM ostali so mnou už len ako niečo, čím som si prešiel. Po ôsmich rokoch sa však dostávam k ich najnovšiemu albumu Shish. Staré pocity sa však neresuscitujú, prichádza nové nadšenie.

PTM sú starí a zároveň svieži. Ich popovosť ich neopúšťa, je tam stále počuť 60. roky. Zmiešené niekedy s hardrockom, metalom prináša novú výživu ich falzetovomelodickému popu.  Stále sú to ekolavicovo-anarchistickí nihilisti, ale nie z nejakého presvedčenia, skôr je to ich najlepšia obrana pred svetom. Shish je ich návrat domov. Tematicky, keďže pochádzajú z Aljašky a názvy ich piesní to reflektujú (Denali, Tanana, Tyonek), ale tiež nanovo prichádzajú s konceptuálnym albumom, ktorým sa tiahne boj o život. Fyzický, ale aj duševný. Odpoveď na tento boj poznáme: rodina, domov. Politicky angažovaný (ako v najlepšej Angoon: no ICE, no borders enforced), aktivistický (polarizácia sveta vo Father gun - The world is nothing but heroes and villians).

Shish je návrat k poznanej kapele. Ale tento návrat nie je k rovnakej kapele z minulosti. Tá sa zmenila, zároveň som sa zmenil aj ja. Snáď to bude klapať už navždy.