Osman Lins - Avalovara

Dá sa tvoriť ničením? Brazílsky autor Osman Lins ponúka takýto pokus. Kniha je najklasickejšie médium, začína prvou stranou a končí poslednou. A spisovateľ svoju predstavu deja koncipuje podľa seba, linearita ako chce vyrozprávať príbeh je niečo, čo sám určuje.  

Lins sa po formálnej stránke snaží rozbiť túto štruktúru. Sám si síce najprv navrhne matematický kľúč, ako bude písať - jednotlivé linky deja postupujú po špirále do jej stredu. V tejto špirále je vpísaný štvorec rozdelený na 25 menších, každý obsahujúci jedno písmeno. Rovnaké písmeno reprezentuje jednu časť príbehu. Každé pretnutie špirály a menšieho štvorca predstavuje jednu kapitolu (pre predstavu pozri obrázok na konci). 

Je táto štruktúra v Avalovare dôležitá? Áno aj nie. Najprv moje výhrady. Toto delenie deja a jeho rytmus je stále umelé. Lins toto striedanie len naplánuje akoby nezávisle dopredu, stále ale má túto štruktúru plne pod kontrolou. A pri čítaní nehrá dôležitú úlohu, tento systém čitateľ nemusí poznať dopredu aby si knihu užil a porozumel jej. S poznámkou, že s týmto systémom sa čitateľ oboznámi tak či tak, keďže jedna časť príbehu (konkrétne písmeno S) priamo vysvetľuje, ako je kniha koncipovaná. Rozdiel medzi inými knihami, ktoré majú viacej dejových liniek nie je teda žiadny. Lins len dopredu upozorňuje ako bude písať a čomu sa podriaďuje. 

Dôležitejšie je zámer, prečo sa Lins snaží takto komplikovane písať. Špirála predstavuje geometriu príbehu, všetko predsa smeruje k vyvrcholeniu, do jej stredu, kde špirála/príbeh končí. Zároveň je príbeh na začiatku veľmi voľný, ako však smerujeme k stredu jej dynamika rastie. Vystihuje tak peknú polouzavretosť, na úvod tu sú oddelené svety, ktoré sa spolu napokon prepletú do jednej spoločnej línie. 

Lins ma po formálnej stránke plne knihu pod svojou kontrolou. Kontrastne s tým vyznieva štylistika ako píše. Tu sa dôslednosť vytráca, pevné hranice príbehu sú rozmazané. Ak je niekto zvyknutý na až forenznú románovú analýzu, kde sa dozvedáme všetky podrobnosti života postáv, niečo také tu nenájde. O hlavnom hrdinovi Ábelovi sa síce dozvieme, že je ženatý, s kým alebo prečo toto manželstvo nie je šťastné ale Lins mlčí. Pretože to nie je podstatné. Celý román Avalovara sa sústreďuje na prítomnosť. Nič iné, ako prežívanie tohto okamihu nie je dôležitejšie. To dokresľuje dejová linka, kde sa Ábel milostne stretáva s druhou hlavnou postavou. Meno ženy nespomínam zámerne, v románe totiž žiadne nemá, reprezentuje ju len symbol. Tieto milostné stretnutia sú práve tým bodom, okolo ktorého sa točí príbeh, k čomu ich životy nakoniec smerovali. 

Avalovara nie je ľahká kniha. Pri knihách, kde je významných prvkom obrazovosť a lyrickosť sa to dá očakávať. Vyžadujú sústredenie. Niekedy sa bránia. Absencia doslovnosti je to, v čom majú ale navrh oproti čisto príbehovým knihám. Toto vákuum totiž musí vyplniť čitateľ. Pri ich čítaní treba rozmýšľať, čo čítam, nie iba bezmyšlienkovo otáčať strany. Týmto sa zvyšuje gramotnosť. A po týchto knihách tie príbehové už neponúkajú potešenie, naopak, človek vidí ich obmedzenia voči fantázií, premýšľaniu a neprítomnosti myšlienok.