Počúvam nový album Of Monsters and Men (OMaM). A rozmýšľam pritom, prečo ich vlastne počúvam. OMaM sú so mnou od začiatku. Respektíve ja s nimi. Pätnásť rokov.

Pretože zakaždým je to tak nejako to isté. Pomalý a jednoduchý rozjazd každej pesničky, rýchle predstavenie chytľavého refrénu, postupné pridávanie sprievodných vokálov a budovanie monumentálneho, priam až štadiónového záveru. A do toho príliš veľa slov ako heart, you a love. Napriek tomu...

Napriek tomu to u mňa vždy funguje. Repetitívnosť OMaM je ich najsilnejšou stránkou. Vždy to sú tie isté pesničky, rovnako vystavené. Každý album je ale v trochu inom tóne, od prvého indie-folkového My Head is an Animal, cez druhý čisto pop-rockový Beneath the Skin, k tretiemu art-popovému Fever Dream, kde som mal z nich až Arcade Fire pocit.   

OMaM presne vedia v čom sú dobrí. Pocit jemnej melanchólie, ale energickej, vďaka ich vždy dynamickým refrénom a celkovej gradácii piesní. A hlavne sú instant friendly, tieto pocity sa dostavia už počas prvého počúvania. Ďalším veľkým plusom sú u nich speváci, Nanna Bryndís Hilmarsdóttir a Ragnar Þórhallsson a spôsob ako spolupracujú. Žiadne spoločné piesne, tie majú každá svojho hlavného speváka/čku, druhý robí zvyčajne pomocný vokál a pridáva sa na refrén, kde je však trochu potlačený. A tieto zmeny pôsobia osviežujúco a rozbíjajú pocit potenciálnej monotónnosti.  

U All Is Love and Pain in the Mouse Parade hrajú OMaM s otvorenými kartami, nič neskrývajú. Album je viac hĺbavý, stále podobný s ostatnou tvorbou a aj experimenty ako napríklad post-rocková Fruit Bat sú bravúrne zasadené do konceptu ich albumu. Ten mi v niečom evokuje starších The National z nahrávky High Violet, konkrétne istý pocit intímnosti a otvorenosti.

Od OMaM teda dostávam to, čo očakávam. Stále si držia rovnakú kvalitu a neprestáva ma udivovať ich schopnosť produkovať čisté melodické songy, ktoré sú nevtieravé a zapôsobia hneď na prvé počutie. Žiadne preskakovanie piesní, stačí stlačiť prehrať a zvuk ustane až po poslednej The End.