Michael Papcun - Ugly Europa

Ugly Europa. Pre veľké množstvo vysnívaný sen, pre tých vo vnútri Miesto, ktoré je ohraničené nielen geograficky ale aj časom. Dobrými časmi, ktoré boli a budú. To medzi ponechané vlastnému osudu a poraď si. Papcunove básne nie sú sociálne, pôsobia ako grafity napísane v nejakom bare na záchode, kde o jednej v noci cítiš najväčšiu slobodu. Náhodný verš sa vypáli do mozgu a prichádza k uvedomeniu: "náš problém je hrôza // keď sa veci stanú príliš skutočné".

Ugly Europa - urban poetry v najlepšom prevedení. Kde boj prebieha všade, blízka osoba je prvá na rade "vojsť do kúpeľne // zobrať si tvár toho druhého // ako vojnovú masku" pretože "mať rád je konkurenčný boj". A tak sedíš, rozmýšľaš nad tým, čo by mohlo byť ale nie je, pretože v tej krajine možností si zapadol a zvolil nesprávnu cestu: "aj v tejto novostavbe // čakáme ako v zákope... v inej časovej zóne by ťa čakala // nedeľa presne podľa scenára". 

Spoločná minulosť nás síce vychováva nerobiť rovnaké chyby, tá naša je ale odpojená a neprenositeľná: "predchádzajúca civilizácia nám zanechala monolitické stavby // nadšenú mládež balzamovanú v mramore // čo dohliadne ďalej než ja a ty // myšlienky pomoci a vzájomnosti // ale už nie je možné oživiť" ale zároveň je stále na očiach "zánik sme ubytovali do veľkolepého centra" a "chceli sme vytvoriť domov // a zostrojili sme stroj času". Najprv potulovanie po týchto betónových skanzenoch s alkoholom v partii, neskôr s kočíkom. Kulisy sa nemenia a ani ľudia, ktorých stretávaš. Máš pochybnosti, či sa meníš aj ty "a roky plynuli len preto // aby sme sa teraz išli roztrhať na kusy"... " máme nechty a zuby stále zaryté" ale tvoje pochybnosti sú čoraz zriedkavejšie pretože "brzdné dráhy sa predlžujú". 

Čo sa nám darí je monetizovať, vieme predať všetko, od verejného priestoru "nábrežie a pár pekných chvíľ ako darček od korporácie" cez naše telá "najprenikavejší komentár súčastnosti // tetovačky na telách pornoherečiek" až po niečo tak abstraktné ako vzťahy pretože aj "blízkosť je spotrebný materiál". 

Netrpíš nedostatkom fantázie, trpíš dostatkom reality: "naša rozprávka o zakliatej džungli // našťastie nepotrebuje ani kúsok nadprirodzena". Tak si púšťaš čokoľvek, čo ťa od nej odtrhne. Externe zapájaš zmysly, to nikto nevidí, tí čo potrebujú iné sedatívum nosia značky priamo na sebe "vnútorné strany predlaktí // vyzerajú ako mestské klzisko // na konci otváracích hodín". 

V minulosti nám značky na rukách vnútili iní ľudia, aj teraz je to nedobrovoľné "maličká krajina trpiaca obrovskými bolesťami // so symetriou proporcií zalez do stredoveku". A tak naša malosť ostáva a sme na ňu aj pyšní "nechceme zomrieť // ale stať sa lokálnym folklórom". Za čo sa máš hanbiť, to predávaš ako cnosť. 

Lebo: "Central Europe is a feeling // nosím si ju // ako diagnózu" 

.

.

.

 "už si vieš priznať trápnosť // neprepadania sentimentu?"