Matthias & Maxime

Sedem rokov ubehlo od posledného filmu Xaviera Dolana. V dohľadnej dobe ďalší nepridá, pretože kanadský režisér v roku 2023 ohlásil odchod od filmu. V 34 rokoch. Čo je vek, keď sa režisér len začína presadzovať.

Jeho odchod sa spája hlavne s frustráciou z filmu ako takého. Nezmyselnosť venovať sa autorsky projektu dva roky, aby bola za pár týždňov či mesiacov jeho snaha zbytočná. Lebo film je spotrebný tovar. Jeho vážnosť sa vytráca v priamej úmere k tomu, ako mizne z kín. Zoberme si slovenský film Otec. Veľká téma, veľký záujem ľudí, ale téma po mesiaci premietania mizne. A je jedno, že ste napríklad ako Dolan premiérovali skoro každý film v Cannes. Že sa každý jeho film vždy zaradil medzi možnosti na kanadskú nomináciu na Oscara. Že jeho prvé dva filmy v rozmedzí jedného roka – Zabil som svoju matku a Imaginárne lásky – ho okamžite zaradili na top list mladých režisérov. A každým svojím filmom na ňom ostával. Nie, dva roky príprav a po odpremiérovaní sa môžete začať venovať ďalšiemu filmu.

Ako prvá sa môže javiť kritika Dolana. Ak chcel mať väčší dosah, mal robiť svoje filmy prístupnejšie. Áno, mohol. Len tu sa potom musí režisér obmedziť vo svojom autorstve na úkor masovosti. Ale ja sa skúsim zamerať na druhú stranu. Divácku.

V súčasnej dobe totiž požadujeme všetko v jednom. Párový terapeut Honza Vojtko to pekne vystihol: dnes sa od partnera žiada, aby bol všetko – najlepší kamarát, milenec, dôverník, animátor, kuchár... A rovnaké očakávania sa otláčajú aj do toho, čo pozeráme, čítame alebo akú hudbu si púšťame. A mainstream na to počúva a snaží sa nám to ponúknuť. Ale s obmedzeniami.

Ideálny príklad tento rok ukázal nový Spider-Man. Zaslúžene úspešný film, dodávam. Lenže. S jeho príchodom sa akoby pozabudlo, že to je akčný superhrdinský film. Veľkú chválu totiž dostal za svoj motív samoty a osamelosti. Áno, je super, že veľkofilmy nerezignovali na spoločenské témy, áno, je super, že to nie je ďalšia variácia na dysfunkčnú rodinu. Áno, nový Spider-Man navyše túto tému pekne spracúva – či už snahou zakryť problém workoholizmom, alebo neschopnosťou komunikovať offline. Tu všade je to zatiaľ OK.

Čo ale OK nie je a, žiaľ, sa to ďalej nespomína a nerozoberá, je, že superhrdinský akčný film nie je dobrá platforma na spoločensko-psychologický film. Pretože postupne: 1) vaša cieľovka sú mladí ľudia, ktorí prišli do kina sa baviť, 2) hlavný hrdina musí mať akčné scény, kde sa pravidelne s niekým bije (a teda samota ide bokom), 3) záver musí byť jasne uchopiteľný a ukončený.

Čo z toho plynie? To, že charaktery síce môžu podliehať psychologickému vývoju, ale tento vývoj je čisto archetypálny – Spider-Man je dobrý, a ak robí zlé veci, tak tie sú čisto zapríčinené externalitami – buď chybami s dobrým úmyslom, alebo práve bojuje so svojou druhou pavúčou osobnosťou. A aj tento druhý konflikt mizne okamžite, keď si pripustí, že jeho druhá DNA je stále on. Instantný level-up a súperi nemajú šancu.

Toto tým myslím, keď píšem, že veľké akčné filmy nie sú vhodnou platformou na detailnejšie vstupy do psychiky. Pretože ony musia fungovať čierno-bielo. A toto obmedzenie je pevné. Nehovoriac o tom, že veľké finále končí do duše vplývajúcim príhovorom akoby okopírovaným z Kroku za krokom. A namiesto vážnej kritiky, že toto tu fakt drhne, sa uspokojíme s tým: veď je to fajn, keď má film presah.

Napriek tomu je nový Spider-Man dobrý film. To tu podotknem ešte raz. A prečo o ňom píšem v článku o Dolanovi?

Pretože si predstavte: robíte filmy, úspešne v nich rozprávate o problémoch svojej generácie a nie sú to blbé filmy. A potom príde Spider-Man, ktorý je adorovaný za hlboký psychologický prínos. Pritom to nerobí ani z tretiny tak dobre. Mne by tiež nadvihlo mandle. Divák dnes akoby očakával, aby mal film psychologickú hĺbku, aby bol vtipný, svižne akčný. Paralela s Vojtkovým partnerstvom je zrejmá. Len málokto vie všetky tieto požiadavky splniť. Väčšinu času ostávame sklamaní, pretože to nebolo "ono". Čo môže byť aj jedným z dôvodov, prečo sa bavíme o kríze filmov. Nároky na veľký blockbuster sú tak prestrelené, že doručiť výsledok je takmer nemožné. Snaha naplniť tieto potreby potom vedie len ku kopírovaniu úspešných filmov, pričom divák to podvedome rozozná, alebo k nostalgickým návratom starých klasík.

Napriek tomu to od filmov diváci vyžadujú aj tak. Čo je aj môj odkaz: radšej čistý akčný film ako neuspokojivú akčnú drámu.

Čo ten Dolan? Matthias & Maxime je jeho posledný film. Ako vždy sa drží jednej z jeho domovských tém: problémov s matkou, sexuálnej identity a otázky, kedy dôvernosť s blízkym človekom prerastie do konfliktnej situácie, pretože z ja sa stáva potenciálne my. Dejovo nič prevratné, Matthias a Maxime sú kamoši od detstva, Maxime plánuje životný reštart odletom do Austrálie. Čo pôsobí ako zlom v ich vzťahu: sme len kamoši, alebo niečo viac? Dejovo to stačí, lebo podstatná je práve ich dynamika vzťahu. Pritom si prejdeme všetkými štádiami, od nenávisti cez ignorovanie a vzplanutie až po rezignáciu. Matthias & Maxime nie je taký intenzívny ako Zabil som svoju matku, nie je tak vizuálne nádherný ako Imaginárne lásky ani tak megalomanský ako Laurence. Tu si už Dolan uvedomoval, že nemusí excelovať v každej oblasti. Dolan sa toho vzdáva pre film samotný, pretože sústredením sa na jednu zložku – teda vzťah Matthiasa a Maxima – docieli hlbšie vykreslenie ich nálad a pocitov. Tým zabezpečí aj kvalitnejší prenos medzi plátnom a divákom. Matthiasa a Maxima ako postavy nemusíme plne pochopiť, dôležitejšie je vnímať ich emócie a neistotu. S tým, že neistota postáv sa nemusí ani nutne vyriešiť. Toto je to, čo by sme mali od psychologických filmov chcieť. Nielen vykopnutie súčasnej spoločenskej otázky, ale uveriteľnú reflexiu, vďaka ktorej si my tie otázky poobjavujeme v sebe. Film, ktorý svoj motív rozoberie na drobné, ale poskladať ho naspäť je už na divákovi.