Ľuboš Bendzák - Vlastná váha

Občas mám pocit, že poézia má na Slovensku podobu strašiaka. Na začiatku skúsenosti zo školy, kde sa buď memorovalo alebo sa robili výklady básní. Čo tým autor asi chcel povedať. Mňa to nielen nezaujímalo, ale som tam ani nič viac nevidel. Kraskova Otcova roľa vo mne vždy viac evokovala kus černozeme ako symbolickú výstavbu niečoho iného. A presne toto som si ťahal, toto ponaučenie, že každú báseň treba rozkľúčovať, pochopiť, inak moje snaženie je zbytočné. Je to hádanka, ktorá má riešenie. Ak ju nerozlúštim, zlyhal som a ten výsledok, zmysel, mi ostane odoprený. 

Potom prišiel Covid, objednávky cez net a dostal som sa k úplne inému svetu. Bez zveličenia. Doteraz si spomínam ako som prečítal prvú báseň od Ondřeja Buddeusa zo zbierky Zóna, ktorá sa končí: "vodními děly policejní vozy dočistili zbytky civilizace". Odvtedy sa do mojej knižnice dostávajú slovenskí a českí súčasní básnici pravidelne. A je to obrovský segment, napriek mojej obave, že poézia je okrajový žáner s malým publikom, tak na počte publikácií to rozhodne nevidno. Ako správne vystihol (myslím, že to bol) Jakub Řehák: kto číta poéziu, tvorí poéziu.

Tým začína aj moja evanjelizácia poézie, netreba sa báť, treba ju skúsiť. Predstavu intelektuála francúzskeho strihu (rolák a hrubý rám!), ktorý o dvojverší píše monografie treba vytesniť. To, čo sa bude konzumovať je vizuálne elegantný biely papier zašpinený strofami, ktoré niekomu napadli. Počúvať ako znejú. Počúvať, čo tieto myšlienky robia vo vnútri. Prevaľovať ich jazykom aj mozgom. Opakovane.

Vedľajšie účinky sa dostavia čoskoro. Sami budete skúšať ako znejú rôzne slová vedľa seba. Ako pomocou nich vyjadriť, nie udalosť, opis veci, ale svoju osobu. Zároveň, zo svojej skúsenosti, sa bude (alebo môže) meniť percepcia sveta. Od klasickej prozaickej literatúry, ako sú vyskladané vety, až po vnímanie sveta na okolo. Prečo? Jazyk neslúži len na dorozumievanie s inými, slúži aj ako preklad nás samých. To čo chcem povedať najprv musím vyjadriť. Čím bohatší repertoár tvorenia vo vnútri, tým väčšie možnosti či rozlišovanie jemných nuans. Práve toto je u poézie pre mňa dôležité, experimentovanie, rozširovanie hraníc. A uvedomovanie si otázok ako: Vyjadrujem to dobre? Vyjadrujem to jasne? Vyjadrujem to zaujímavo?

Takže, ako prvé tu máme Ľuboša Bendzáka. Toho mi odporučila kamarátka, ja som v kníhkupectve siahol po zbierke Vlastná váha. Už len ten prebal je nádherný. Popraskané pery, emócia v očiach a ruka načahujúca sa po Vás. Sme v paneláku na sídlisku či v blízkej krčme. A sledujeme ľudí na okolo. Svoju aj ich samotu: 

"mať rád verše ktoré hovoria // že aj smútok má svoju cenu

byť tak sám // až to nakoniec začne // dávať zmysel"

Bez pátosu, vecne a jednoducho. A všetko je to u Bendzáka tak nejak krásne.