Julio Cortázar - Nebe, peklo, ráj

Dobré knihy sa nečítajú len raz. Ak nie sú vyložene dejové a ponúkajú viac ako príbeh, opakovanie u nich nestráca na kvalite a absencia nepoznaného napätia nie je prvok, ktorý by túto kvalitu znižoval.

Nebe, peklo, ráj však ruší aj toto opakovanie. Už v úvode Cortázar posúva cielenú informáciu, že na zaužívané konvencie sa tu hrať nebude. Úvodná strana totiž patrí návodu na čítanie. Hej, od začiatku Cortázar ukazuje, kto tu nastavuje pravidlá.

Návod na čítanie nie je nijako zložitý. Kniha má 155 kapitol, pričom sa dá čítať na viacero spôsobov. Jeden je klasický, od kapitoly 1 po 55, pričom toto je dejová a príbehová linka. Kapitoly 56 až 155 majú pôvabný názov: postradatelné kapitoly. Nie sú dôležité pre príbeh, ale sú dôležité pre knihu. Sú to fragmenty, ktoré Cortázar preplietol pomedzi dej. Už tu, na úvodnej stránke vidíme jednu hlavnú ideu knihy: dekonštrukciu. Linearita a postupnosť sú len pojmy, ktoré sa s literatúrou spájajú, pričom to nie je čisto výhradne jediný literárny princíp. Je to len zvyk, ktorý sa prenáša, zvyk, ktorý vznikol niekedy na začiatku, trvá tak dlho, že si ho už ani neuvedomujeme, a nie je nutné ho vždy dodržiavať. (Tento zvyk okráda spisovateľa o voľbu, ako chce písať, pričom práve jeho zaužívaná hybnosť spôsobuje, že autor ani len netuší, že prešiel nejakou voľbou.) A tak druhý spôsob čítania začína v strede, kapitolou 73. Linearita príbehu ostáva zachovaná, ale pomedzi kapitoly 1–55 sa vkladajú ostatné, vraj tie postradateľné. Kniha je tak fragmentovaná, lebo aj život je taký. Sme zvyknutí na priame: začiatok je na strane 1 a listuj postupne až na koniec. Lenže toto je čisté modelovanie nereálna. Napriek tomu to pokladáme za štandard, ako má byť román tvorený.

A tak, ako poslušný čitateľ, prečítam Nebe, peklo, ráj postupne dvakrát.

Na ten prvý raz sa dozvedám, že Cortázar je predsa spisovateľ doby. Celý príbeh je čisto existenciálny. Horacio Oliveira, cynik bitý životom, žijúci v Paríži so svojou priateľkou Luciou a v partii s podobne zmýšľajúcimi priateľmi, je trvalo nespokojný, hľadajúci. Následne sa s ním ocitneme v jeho rodnom Buenos Aires, kam ho privábi nielen nutnosť zmeny, ale aj nutnosť začiatku. Už bez Lucie, zato sa tu stretáva so starým priateľom Travelerom, jeho ženou Talitou a s klasickým sebauvedomením, že požadovaná zmena priniesla akurát pochopenie, ako bola Lucia tým zmyslom, tou zmenou, tou nutnosťou jeho života. A keďže ju nemá pri sebe, projektuje si ju do priateľovej Tality.

Reálne, ľudia, pokiaľ máte hocijakú definíciu literárneho existencializmu, v tomto príbehu to je. Slobodná voľba človeka a znášanie následkov rozhodnutí; snaha nájsť zmysel života, bod, kde už je len dobre; dôraz na pocity človeka; vnútorné dilemy a nespokojnosť; pocit absurdnosti. Všetko pokope a Cortázar to ani neskrýva, skôr naopak. Výrazne ukazuje črty tohto smeru (na príklade absurdnosti napr. – ku koncu knihy sa Horacio, Traveler a Talita starajú o pacientov v psychiatrickom ústave, pričom rozdiely medzi nimi sú minimálne. Horacio tu prepadne paranoji, naopak, pacient im vypomáha s ich prácou, dokonca racionálne ukazuje, kde čo je a ako ústav funguje).

Je toto dôležité pochopiť? Áno, uvedomenie si, že toto je čistý štýl, je podstatné. Pri druhom čítaní (a teda postupnom zakomponovaní postradatelných kapitol) tu Cortázar reflektuje svoje rozmýšľanie nad písaním a literatúrou. Sám ďalej pripravím aj jemnú komparatistiku s jednou nedávno vydanou knihou, kde je veľmi pekne vidieť, že Cortázarove myšlienky sú aplikovateľné pre dnešok. Nie tým, že by boli nadčasové. Ó nie. Jednoduchšie a temnejšie. Pretože naše vnímanie kníh ostáva rovnaké a nie sme iní ako ľudia v minulosti. Stále čítame to isté a chceme čítať to isté. Preto tu dáva Cortázar veľký dôraz na uvedomenie si zvyklostí a následné zhodnotenie, či sú ešte pre nás použiteľné.

Aké sú teda postradatelné kapitoly? Tématicky ich je mnoho. Od napríklad bočných vetiev hlavného príbehu, poznámok fiktívneho kritika Morelliho (Cortázarove alter-ego), výstrižkov z novín, kalendára, textov piesní, citátov... Oki, nie je to samoúčelné a snobské? Áno, je. A je to zámer. Je to postmodernizmus, kde je dôležitá aj snaha autora o výklad jeho písania a snaha ovplyvniť percepciu čitateľa.

Hneď v úvode Nebe, peklo, ráj sa stretávame s Oliveirom. Nedostávame však jeho presný opis. Jeho charakteristiku tvaruje vnútorný monológ alebo situácie. Zaujímavo tento vnútorný monológ opúšťame po dvoch kapitolách. Ale stále ten konkrétny, "pravdivý" opis nedostávame (čo je tiež znak existencializmu). A v postradatelnej kapitole 74 (čo nie je 74. kapitola, ale asi ôsma kapitola v príbehu) dostávame krátky opis toho, kto je to nonkonformista. Mohol to Cortázar napísať rovno k charakteristike Oliveiru? Mohol. Ale je to zbytočné (preto to je postradatelná kapitola), pretože túto informáciu už vyjadril. My teda vieme, že Horacio je nonkonformista, prečo to teda spomínať priamo? Alebo ako píše Morelli/Cortázar: nezaujíma nás román, ktorý by umiestňoval postavy do situácie, ale román, ktorý premieta situácie do postáv. Tým prestávajú byť postavami a stávajú sa z nich osoby. (A tak túto črtu dostávame napríklad hneď na začiatku, kde Horacio v reštaurácii zhodí kocku cukru. Jeho poverčivosť, že ak ju nenájde, stane sa mu niečo zlé, ho prinúti po štvornožky prechodiť celú reštauráciu, nehľadiac na rozruch, ktorý vyvolal. Pomáhajúci čašník mu asistuje len dovtedy, kým sa nedozvie predmet hľadania. Sám si myslel, že ide o niečo cennejšie.) Lebo ak postavy len čisto reagujú na to, čo sa im deje, mizne z nich ich vnútorný konflikt a celá dráma sa odohráva len prostredníctvom prostredia.

Ako príklad si teraz zoberiem knihu Leviatan sa prebúdza, oceňované sci-fi za rok 2025 a veľmi pekne ilustrujúce knižné fauly. V Leviatanovi sú dve hlavné postavy, Holden a Miller. Kapitoly preskakujú medzi nimi, lenže obaja sú na nerozoznanie. Rovnaké reakcie, rovnako hovoria, rovnako cítia. Nie je to len pocit, sami autori to priznávajú v knihe v jednom dialógu: hoci máte spolu konflikt, v podstate ste rovnakí, len nazeráte na problém inak. A nepôsobí to ako zámer, skôr nemohúcnosť vytvoriť iný archetyp postavy, ako muža pochybujúceho o sebe, ale vždy pripraveného vykonať správnu vec. Teda primárny problém je dej, charakter je vopred daný a len čisto reaguje na podnet. Postava v situácii, nie naopak.

Späť k opisom. V knihách bežne nachádzame podrobné popisy postáv. Pri každej novej, trochu dôležitejšej, prichádza samostatný odsek, kde autor podrobne a priamo rozpitvá vzhľad, návyk či správanie. Zlé je na tom to, že týmto písaním sa okráda čitateľ. Ten vám povie, ako má kniha oproti iným médiám najväčšiu výhodu v imaginácii. Práve siahodlhým opisom však túto predstavu potláča! Bonmotom by som mohol dodať: umenie písať je umenie vedieť, kedy a čo nenapísať. A tak sa miesto naratívu dostávame do pasce, ktorá narúša plynulosť čítania. Tieto opisy kričia: stoj! teraz je čas na základné bio. Zároveň sa to môže javiť ako bohatý svet autorovej fantázie. Nie, je to neschopnosť prijať čitateľa ako rovnocenného partnera.

Ako je na tom literárny jazyk? V jednej kapitole sa dočítame: "Ramón zostupoval zo schodov…" Škrtám a píšem: "Ramón šiel dolu." Akceptácia výrazov a foriem, ktoré vnímame ako románové. Pritom je to iba lenivosť dať si prácu a ohmatať si pred napísaním každé jedno slovo. Sú to predsa autorove jedinečné slová. Ich znovuopakovaním sa len zotrel nános významu a neudierajú priamo do očí. Ako je na tom Leviatan? Prirovnania bez zmyslu, formálne zdieľanie myšlienky, ale informácia, ktorá sa predáva, je skôr o tom, akú prácu si dali s vytvorením slov, ktoré túto informáciu nesú. Dočítame sa teda: loď je veľká ako hrot pera, že niekto potlačil nutkanie žmurknúť na niekoho, že je niečo triviálne ako veľkosť písma na hláseniach alebo niečo je jasné ako to, že voda je mokrá. Naozaj chcem byť spokojný s takýmto vyjadrovaním? (Nehovoriac o vete: "Pracovňa Freda Johnsona bola presne ako jej majiteľ: veľká, pôsobivá a plná vecí, ktoré bolo treba urobiť.")

Čo ďalej ponúka Nebe, peklo, ráj? Ako vlastne uchopiť písanie. Už v 60. rokoch si všíma, aký vplyv má film na literatúru. Niektoré knihy totiž nie sú knihami, ale prerozprávanými filmami. Len si zoberme napríklad tento úryvok z Leviatana: "Muž nezareagoval. Jeho nehybnosť bola nervydrásajúca. Miller sa snažil potlačiť akékoľvek nervózne pohyby. Žena pri boxovacom vreci v zadnej časti štúdia zaútočila rýchlym sledom úderov, pričom pri každom vykríkla."

Toto je záber z filmu, kde stoja proti sebe dvaja muži a v pozadí žena boxuje. Nie, nie je to knižný obraz.

Nebe, peklo, ráj je knižný monument. Po prečítaní ostane hrdo a pevne stáť. Nasvietený a jasne žiariaci. A vždy, keď človek zoberie do rúk novú knihu, dopadne na ňu Cortázarov tieň. Buď poctivý na svoj vkus. Nespokoj sa len s dostatočným. Premýšľaj a hľadaj.

Čo by sme teda mali v literatúre nájsť? Cortázar to vystihol jasne: "nájsť jazyk, ktorý nebude literárny".