Jukio Mišima - Jarní sníh

Ste ochotní za svoju lásku zomrieť? Nie je ale ťažšie kvôli nej žiť?

Jukio Mišima je ťažká váha. Päťkrát nominovaný na Nobelovu cenu, nevýhra nemrzí, lebo dôležitejšia je jeho tvorba. Najmä to, že jeho kultúrny pozostatok je a aj bude stále relevantný pre každú dobu. Lenže ako, keď jeho próza býva často archaická, čo do zasadenia či štýlu, alebo výrazne autobiografická? Ako teda môže téma odohrávajúca sa v minulosti už v dobe písania byť relevantná pre dnešok? Ako sa môže vyrovnávanie sa so svojou minulosťou rezonovať aj teraz, keď kultúrne aj sociologicky žijeme veľmi odlišne?

Nuž, pretože archaickosť textu je v tomto prípade riadna päsťovka do brucha pre dnešnú literatúru. Rozoberieme si to pekne na príklade knihy Jarný sneh.

Čo tu máme, je Japonsko roku 1912. Japonsko v polovici svojho storočia vojny, za sebou má 1. vojnu s Čínou, japonsko-ruskú vojnu, pred sebou bude tlačiť prvú svetovú a aj druhú čínsko-japonskú spojenú s druhou svetovou. Tento výpis nie je len edukačný, pretože rovnako ako je Japonsko v polovici svojej veľkej svetovej hry, tak sa preklápa aj spoločnosť. Klasická japonská tradícia je nútená kooptovať západný štýl. Jedine tak má nárok na úspech.

Prerod spoločnosti je prezentovaný dvomi rodmi. Rod Ajakura, starobylý šľachtický s mohutným rodokmeňom, ale inak chudobný. Na druhej strane rod Macugae, novozbohatlí, politicky mocní, ale bez pôsobivej minulosti. A tak spolu oba rody (v knihe rodiny) žijú v symbióze, Macugae nedovolí rodu Ajakura klesnúť pod ich hrdosť a za to môže ťažiť z ich bohatej histórie. Rovnako ako tradicionalistické Japonsko muselo prejsť westernizáciou, ale zároveň si stále hrdo chránilo svoj odkaz.

Všetky tieto náznaky sú ale len úlomkami, ktoré sa v knihe mihajú. Trauma z vojny s Ruskom je prítomná, ale potlačená, takisto aj pomalé, plazivé akceptovanie západnej kultúry.

Toto je ale len obsahové, teda to, čo Mišima píše. Lebo je tu ešte krajšia nadstavba, a to klasický európsky román, ktorý píše a sa mu rovno aj smeje.

Konkrétnejšie: základný dejový prvok románu je prostý, Ajakurovci majú dcéru, Macugaeovci syna. Obaja mladí, krásni, že každému spadá sánka, pre svoju lásku chcú obetovať všetko. Ale spolu byť nemôžu. Krásna Satoko je zasnúbená so synom cisárskeho princa. A cisárska rodina je dosť významný tromf na prebitie.

Naoko sa to zdá ako klasická literatúra z prelomu storočí, so zápletkou riadne obohranou. Prečo teda píšem, že sa Mišima nášmu románu vysmieva? Pretože prekážky medzi ich láskou si kladú iba sami dvaja. Predtým ako sa má nebesky krásna Satoko zasnúbiť, dostáva mladý a vznešený Kijoaki možnosť sa vyjadriť. Stačí len povedať, že on má záujem, a bolo by po všetkom. Ale to by už nebola veľká láska. Tá vyžaduje veľké prekážky, pričom tie definujú, čo sú ochotní pre seba obetovať. Otázne je, či sú tieto obety naozaj určené pre druhého, alebo sú skôr potravou pre ich narcistickú povahu. A tak je klasický veľký príbeh – keď nemôžeme byť spolu, nebuďme nikým – pomerne sarkasticky vykreslený – keby sme boli spolu, nebol by to ten náš veľký príbeh.

Aby nedošlo k omylu, toto nie je sarkastická alebo humorná kniha. Toto je len podtón, ktorý Mišima týmto románom ukazuje naivnú idealistickosť našej literatúry. Jarný sneh je práve naopak písaný vážne. Každá udalosť je dramatická, pre mladosť typická. Doručenie či nedoručenie listu milovanému/milovanej je najpodstatnejšia informácia v ten moment. Zároveň Mišima nádherne ilustruje poetiku Japonska. Tieto predstavy sú potvrdené, lyrické a niekedy filozofické vyjadrovanie dáva tú auru dokonalej a vyšperkovanej poetiky. Akoby nad každým jedným slovom dlhé hodiny rozmýšľal, či pasuje na dané miesto. Toto je jeho sila, čo u niektorých pôsobí ako dlhá expozícia, u Mišimu je celý Jarný sneh akoby expozícia. Príjemne plynúce.

Toto je ale len prvá časť k pochopeniu. Jarný sneh je prvé dielo v tetralógii More plodnosti. Sám o tom neviem nič, len že priamy naratív by mal byť rozbitý, kniha síce končí, ale v podstate len začína? Neviem, netuším a teším sa na druhý diel.

Pre úplnosť len dodám odpoveď na prvú otázku z pohľadu Mišimu. Ten po završení tetralógie spáchal seppuku. V rovnaký deň, ako odovzdal poslednú časť vydavateľovi. Veľká láska, bez ktorej už on nebol ničím, a tak sa ním stal (pre upresnenie, nie síce pre knihu ale pre cisárstvo, ale funkčne si to dovolím interpretovať aj takto).