Jack Kerouac - Osamělý poutník

Jack Kerouac je pojem. Pri zmienke o rozčítanej knihe v spoločnosti nasleduje silný vokálny prejav súhlasu. Na Slovensku nepatrí medzi povinnú literatúru, spolu s ostatnými beatnikmi sa preberá ako krátka etapa vo vývoji americkej literatúry. Pritom vplyv na človeka má minimálne porovnateľný ako J.D. Salinger alebo Hemingway. Konkrétne jeho najznámejšie dielo Na ceste.

Témou do diskusie ostáva, či mu práve neprítomnosť v povinnom čítaní nepomáha. Kto chytá v žite alebo Komu zvonia do hrobu môžu chytiť príznak nanútenia, v nástich rokoch má akýkoľvek prejav autority skôr opačný následok a to odmietanie. Pri románe Na ceste takýto pocit nehrozí. Človek sa sám musí rozhodnúť, že danú knihu prečíta, nasleduje najprv uspokojivé objavenie, potom uznanie, že toto je dobré a následne isté povýšenectvo - prečo nie je zaradený do povinného čítania on? Toto by som s radosťou preberal. 

Na ceste sa musí čítať, keď má človek okolo dvadsať rokov. Je to prvé pričuchnutie k dospelej literatúre, prechod od striktne koridorovej vetnej skladby k výrazne autorskému štýlu písania. Ten je u Kerouaca naozaj jedinečný. Nepredvídateľnosť ako sa každá jedna veta rozvíja, plynulosť akou píše a graduje svoj flow. 

Zároveň je Kerouac silne generačný. Cítiť v ňom voľnosť, spontánnosť, slobodu. Výrazný prvok odmietania staršej generácie je niečo, čím si prejde každý jeden človek. A to odmietanie je rázne, nie je to len nepochopenie, je to až úplné opovrhnutie všetkého, čo bolo. No nehovorí mladým akoby priamo z duše? 

Potom prichádzajú ďalšie jeho knihy, niektoré lepšie, niektoré horšie. Vždy ale kerouacovské. Bonmot, že každý autor píše jednu a tú istú knihu dookola, je u neho výstižný. Nie, nie je to negatívum. Práve tým, že jednotlivé témy sa u neho opakujú, čitateľ začne vnímať niečo, čo predtým prehliadal. Opakovaním sa Kerouac stáva niekým iným. 

Miesto slov ako sloboda, voľnosť a spontánnosť sa začne objavovať skôr, nestálosť, neschopnosť sa viazať, či nutnosť mať neustále novú dopamínovú aktivitu na prekrytie sebareflexie. Príznačné pre Kerouaca je aj to, že veci a ľudia sú buď úplne super skvelé alebo nezaujímavé a na hovno. Nič medzitým. Dva póly, medzi ktorými dokáže prepínať so sekundovým intervalom. Mladému ja sa to páčilo, znelo to nekompromisne, rebelsky. Výstižne to napísal sám práve v Osamělom poutníkovi. Počas cestovania po Európe navštevuje aj Francúzsko. Z neho sa presúva do Británie so slovami: "práve včas, Francúzsko som začínal mať už po krk." Dovtedy bolo vynikajúce, no zrazu hneď teraz ho potrebuje zahodiť za seba.

Experimentovanie s východnými filozofiami a náboženstvami to pokračuje. Najprv sa to javí inšpiratívne. Postupne tieto transcendentálne úlety však narážajú na istú bariéru, nie kvôli bezobsažnosti, tá tam je, ale kvôli prezentácii. To ja som na to prišiel a nikto iný to nemôže pochopiť lebo nik iný nie je ja.    

Pritom sám seba tak nevidí. V knihe Big Sur vie triezvo zhodnotiť: chodili za mnou samí dvadsaťpäťroční mladí ľudia s mojím románom Na Ceste v ruksaku, čakali, že nájdu svojho rovesníka ktorý im ukáže smer, ale našli niekoho o pätnásť rokov staršieho bojujúceho so svojimi démonmi. 

Kerouac je ikona. Postavená na robustnom podstavci, opracovaná do podoby bájneho Ikara, s krídlami pripravenými vzlietnuť. Ostáva však pevne pripevnený k Zemi, my ho nepúšťame preč, nedovolíme mu vzlietnuť, zatiaľ čo sa večerné slnko leskne na tomto až anticky pôsobiacom polobohovi mladých, lúče dopadajú a presne tak ako u Ikara sa roztápa vosk, lebo táto vymodelovaná socha je z rovnakého vosku, akým opatril Daidalos svojho syna. Vosk tečie všade na okolo, najprv nám prebehne ľútosť, ale nemáme čo ľutovať, sochy už niet a seba ľutovať tiež nemôžeme, lebo my tu sme. Pri podstavci sedí už len postava v tieni, tá sa usmeje, tým svojím pokľudným úsmevom, ktorý poznáme z fotiek, poznajú ho všetci v Amerike, od Lowellu po Mexiko. "No jo, konečně si to prokouk, konečně si prokouk Deleuze, starýho Ti-Jeana. O tom to je, není to o nás, ale o všech těch lidech, co žijí od Frisca až po nějakou blátem zašpiněnou vesnici v Maine. Nevidíš je, ale oni tu jsou, přesně jako hvězdy, ty taky nevidíš na obloze přes den, ale jsou tam pořád a neustále září. A já tu můžu akorát tak napsat nohou do písku aby to všichni viděli: zkoušel jsem žít a postupně už to nešlo."