Hugo Claus - Smutek Belgie

Dospievanie, keď egocentrické správanie detstva je prirodzené a prekláňa sa k inému pozorovaniu sveta, kde aj tí ostatní okolo sú ľudia a nie kulisy.

Hugo Claus si zakúsil, aké je to napísať svoj veľký román, autobiograficky nezakrývajúci nič zo seba. A do toho mal tú smolu, že toto dospievanie prežil cez Druhú svetovú vojnu.

Nie je to ale žiaden tragický vojnový román. Je to príbeh chlapca, ktorý vyrastal v rozdelenej krajine, v okupovanej krajine, v oslobodenej krajine. Tém, ktoré malý Louis vníma, je ohromné množstvo. Od týchto „veľkých“ historických, cez premenlivé vzťahy rodiny, kde ani dospelé autority nevedia nielen čo bude, ale majú problém správne interpretovať aj to, čo sa deje teraz.

Malý Louis nás zoznámi s celou svojou rodinou, od šviháckych strýkov, nezadané tety, babky, u ktorých je z donútenia. A aj dynamický vzťah rodičov, kde sa uteká a následne útočí zo zákopu častejšie ako na frontovej línii.

Román je rozdelený na dve časti, prvá s názvom Smútok je kapitolovo rozčlenená viac-menej práve po jednotlivých postavách Louisovej rodiny. Na začiatku nám predstaví svoju partiu kamarátov v kláštornom internáte, kde tvoria partiu apoštolov. Kde ich najprv spája fantazijny naratív, akonáhle ale postupne jednotliví kamaráti zisťujú, že tieto hry nie sú prenositeľné do života mimo internátu, rozpadáva sa aj ich kamarátstvo. Neistota ohľadom Nemecka naleptáva ale celú belgickú spoločnosť. To, či bude vojna, vieme len my, my, ktorí tento román čítame, okolo Louisa je ale názor nejednotný. Belgicko s Valónmi a Flámami je absolútne nepripravené. Ani nemôže byť, keďže rozdelenosť spoločnosti sa nemôže oprieť o svoju národnú identitu a obranu postaviť na nej. A tak Louisov otec najprv angažovane presadzuje sen o Veľkom Nizozemsku, kde Flámi už nebudú utláčaní, aby neskôr zistil, že tento sen nie je snom Nemecka a následne sa musel skrývať v exile vo Francúzsku po oslobodení spojencami. Louisova mama je naopak čisto pragmatická, idey nie sú dôležité pre jej život a tak nemá problém robiť sekretárku nemeckému okupantovi.

Po prvej časti Smútok prichádza druhá časť Belgicko. Tu už kapitoly absentujú, Louis si píše svoje rozprávanie sám. Práve neprítomnosť kapitol je výstižným poukázaním na príchod medzi dospelejších. Kapitoly v prvej časti sú mu nanútené rodičmi, tí usmerňujú jeho život. Bez tohto harmonogramu sa príbeh stláča do súvislejšej masy retrospektív. Už niet organizátora a príliv spomienok je utváraný subjektívnym výberom. Zároveň od začiatku chaoticky pôsobiaci rozprávač románu, ktorý síce píše v tretej osobe o Louisovi, ale v emočne napätých situáciách sa preklápa do ja rozprávania, odhaľuje svoju pravú totožnosť. Až v tejto časti zisťujeme, že tento rozprávač je priamo Louis, snažiaci sa o napísanie svojho románu. A že aj snaha písať objektívne, ako sa podľa neho veci stali, nezotrie fakt, že je to jeho prežitý život, jeho spomienky, od ktorých sa nemôže dištancovať a písať nezaujato bez emócií.

Zároveň tiež jasne ukazuje problém pamäťových štruktúr. Rozprávaním totiž nepopisuje minulosť, ako sa stala, ale nanovo ju vytvára zo spomienok. Pamäť nie je záznamové médium, a tak tu do narácie vstupuje: výber toho, čo je pre autora dôležité, popis nielen toho, čo sa stalo, ale aj zabudovanie motivácie, aby aj morálne zlé rozhodnutia neboli prejavom podlosti, ale len ľudské zlyhanie. A tak aj Louisov otec sa nejaví ako fašista, je to len otec s chybami na zlej strane. Takisto jeho mama nie je čisto kolaborantka z presvedčenia, ale žena, ktorá nechcela obetovať svoj komfortný život kvôli vojne, lebo druhú možnosť prežiť tieto časy už nebude mať.

Tak ako Louisove hry na apoštolov v internáte museli skončiť, pretože fantázia narazila na realitu, tak rovnaká fantázia idealistických predstáv o veľkosti národa sa rozplynie po styku s realitou tiež. Hugo Claus tak už na prvých stranách odkazuje, že detské naivné predstavy sú s nami stále, len môžu byť mohutnejšie a nebezpečnejšie, ak sa odchýlia od sveta, v ktorom žijú aj iní ľudia ako tí, ktorých si predstavujeme.