Gunda

Prasnica s prasiatkami, sliepky a pár kráv. Presne toľko stačí na dobrý film. Respektíve režisérovi Viktorovi Kossakovskému. Bez jediného titulku. Čiernobielo. Bez hudobného sprievodu. A je to nielen nádherné (toto musím podčiarknuť, Gunda je krásny vizuálny film) ale aj emotívne. 

Zároveň je film veľmi podnetný. Práve minimalistickosť akou je natočený priamo ukazuje, ako samotný obraz, detaily a strih vedia samy osebe zaangažovať diváka. Emócia je prvoradá, cez ňu sa spomínaný divák zachytí a hodnotí, či sa mu film páčil. Nudenie je neprípustné, vtedy pozornosť hľadá iné činnosti a uvedomujeme si každú zbytočnú sekundu. Niekedy sa môže stať, že film svoju ponúkanú emóciu "prepáli", vtedy nastáva reset, otupenosť. Niekedy môže zapôsobiť nechcene, ako keď naozaj zlý film pôsobí smiešne. Ale emócia, tá je vždy podstatná.

Ako teda prinútiť v podstate záznamový dokument aby pôsobil živo? Keď neponúka žiadny slovný naratív ani hudbu, ktorá vie navodiť atmosféru? Nech sa páči, Kossakovsky ponúka: príbeh nepotrebujeme, ten si divák vytvorí sám. Tak čo napríklad ľútosť? Máme prasnicu Gundu a jej čerstvo narodené potomstvo. Vyberieme jedno prasiatko, outsidera, venujeme mu pozornosť a kto by mu nefandil? A fandiť mu treba, boj o mlieko je životný zápas. 

Čo tak napätie? To sa tvorí predsa neznámom a skrytým potencionálnym nebezpečenstvom. Sliepky v klietke položenej na zem postačia. Pomaly a sústredene jedna nosnica začne preskúmavať okolie. Detail na jej nohy ako obozretne stúpa krôčik po krôčiku vpred. Voľnosť láka ale ostražitosť je imperatív. Postupne nasledujú jej počin aj ďalšie operence. Bez preháňania, ich opatrný postup cez prerastenú burinu pôsobí ako vojnový film počas Vietnamskej vojny!

Nasledujú kravy, kde ich detaily tváre sú ako vystrihnuté z Felliniho. Každá má svoju osobnosť, to je predsa vidieť. Alebo si to len nahováram? Ako so mnou Kossakovsky manipuluje? Najsilnejší moment prichádza v závere, Gunde odvezú prasiatka preč a tá behá bezmocne dokola, krochká, zháňa ich. Nakoniec rezignovanie zalezie do chlieva. A teraz nastáva myšlienkový experiment, sekvenciu predtým Gunda unavene ležala, kým sa jej ratolesti hrali. Ak by sa vyňal tento záber a dal nakoniec filmu, videli by sme ju unavenú ako skutočne bola? Nie, emócia ktorú by sme videli by bol smútok. Pretože do tohto záberu by sme projektovali dej tesne predtým. A presne takto sa s nami režiséri hrajú pomocou strihu. Strih je nástroj, pomocou ktorého nás dostanú tam, kam chcú. Hraný film nie preto, že sa nám premieta, ale pomocou neho hraje režisér na nás. Niektorí ladne, iným to škrípe. Ale ako to viem použiť?

Na pomoc si beriem dva snímky: Coppolovho Krstného otca a Oppenheimera od Nolana. Oba filmy mám pod nálepkou: nudil som sa pri nich. Viem ale zistiť príčinu prečo? Oba sú od výborných režisérov, oba sú vychvaľované. Čo mi na nich teda prekážalo? Prvý na rade je Krstný otec. Bolo to kvôli deju, nesympatický herec, málo akcie, príliš akcie... Nie, nič z toho. Vidím, že to je kvalitný film. Jediné čo sa stalo bolo, že sme sa minuli. Nič viac. Ak je debata teda o Krstnom otcovi, nebudem tvrdiť, že to je zlý film lebo som sa ja nudil. Viem ho predsa objektívne zhodnotiť aj keď ma emočne nestiahol.

Na druhej strane Oppenheimer, tu som v sedadle v kine doslova trpel. Nolan bol vždy ladný režisér. Prvá polovica filmu je veľmi dynamická a fragmentovaná. A toto som si už počas filmu uvedomil, každá jedna sekvencia/spomienka, bola vystavaná rovnako. Tichý úvod, vyostrený konflikt, veľmi emočná hudba a na konci zvyčajne nejaká silná myšlienka či vokálny prejav. To všetko v pár minútach. Aby začala ďalšia sekvencia s rovnakým postupom. A ďalšia a ďalšia... Takto sú vyskladané traileri predsa, takto jednoducho zo mňa tú emóciu nevyžmýkate. Pre toto uvedomenie si ako konkrétne chce Nolan vmanévrovať diváka, pričom tento strihový postup je lacný/prvoplánový/príliš okatý, nie je Oppenheimer dobrým filmom. Nie je to totiž skutočná emócia, je to emócia na povel.