Gunda

Prasnica s prasiatkami, sliepky a pár kráv. Presne toľko stačí na dobrý film – respektíve režisérovi Viktorovi Kossakovskému. Bez jediného titulku. Čiernobielo. Bez hudobného sprievodu. A pritom je to nielen nádherné (toto musím podčiarknuť, Gunda je krásny vizuálny film), ale aj emotívne.

Zároveň je film veľmi podnetný. Práve minimalistickosť, akou je natočený, priamo ukazuje, ako samotný obraz, detaily a strih dokážu zaangažovať diváka. Emócia je prvoradá – cez ňu sa divák zachytí a hodnotí, či sa mu film páčil. Nudenie je neprípustné; vtedy pozornosť hľadá iné činnosti a uvedomujeme si každú zbytočnú sekundu. Niekedy sa môže stať, že film svoju emóciu "prepáli" a nastáva reset, otupenosť. Inokedy môže zapôsobiť nechcene, ako keď zlý film pôsobí smiešne. Ale emócia je vždy podstatná.

Ako teda prinútiť v podstate záznamový dokument, aby pôsobil živo? Keď neponúka žiadny slovný naratív ani hudbu, ktorá vie navodiť atmosféru? Kossakovskij ponúka: príbeh nepotrebujeme, ten si divák vytvorí sám. Tak čo napríklad ľútosť? Máme prasnicu Gundu a jej čerstvo narodené potomstvo. Vyberieme jedno prasiatko – outsidera – venujeme mu pozornosť a kto by mu nefandil? A fandiť mu treba, boj o mlieko je životný zápas.

A čo napätie? To sa tvorí neznámom a skrytým potencionálnym nebezpečenstvom. Klietka položená na zem so sliepkami postačí. Jedna z nich pomaly a obozretne preskúmava okolie. Detail na jej nohy, ako opatrne stúpa krôčik po krôčiku vpred. Voľnosť láka, ale ostražitosť je imperatív. Postupne ju nasledujú aj ďalšie operence. Bez preháňania: ich opatrný postup cez prerastenú burinu pôsobí ako scéna z vojnového filmu z Vietnamskej vojny.

Nasledujú kravy, ktorých detaily tváre sú ako vystrihnuté z Felliniho. Každá má svoju osobnosť – alebo si to len nahováram? Ako so mnou Kossakovskij manipuluje? Najsilnejší moment prichádza v závere: Gunde odvezú prasiatka preč a ona behá bezmocne dokola, krochká, hľadá ich. Nakoniec rezignovane zalezie do chlieva. A teraz myšlienkový experiment: v predchádzajúcej sekvencii Gunda unavene ležala, kým sa jej ratolesti hrali. Ak by sme tento záber vyňali a dali na koniec filmu, videli by sme ju unavenú tak, ako skutočne bola? Nie – emócia, ktorú by sme videli, by bol smútok, pretože by sme do záberu projektovali dej tesne predtým. A presne takto sa s nami režiséri hrajú pomocou strihu.

Strih je nástroj, ktorým nás dostanú tam, kam chcú. Hraný film nie je hraný preto, že sa nám premieta, ale preto, že ním režisér hrá na nás. Niektorí ladne, iným to škrípe. Ako to však viem použiť?

Na pomoc si beriem dva filmy: Coppolovho Krstného otca a Nolanovho Oppenheimera. Oba mám pod nálepkou: nudil som sa pri nich. Viem však zistiť príčinu prečo? Oba sú od výborných režisérov a oba sú vychvaľované. Čo mi na nich prekážalo? Pri Krstnom otcovi to nebol dej, nesympatický herec, málo akcie ani priveľa akcie. Vidím, že je to kvalitný film. Jednoducho sme sa minuli. Nič viac. Pri debate o ňom teda netvrdím, že je zlý len preto, že mňa nudil – dokážem ho objektívne zhodnotiť, aj keď ma emočne nestiahol.

Pri Oppenheimerovi som však v kine trpel. Nolan bol vždy ladný režisér. Prvá polovica filmu je veľmi dynamická a fragmentovaná, a už počas sledovania som si uvedomil, že každá sekvencia či spomienka je vystavaná rovnako: tichý úvod, vyostrený konflikt, veľmi emotívna hudba a na konci silná myšlienka alebo vokálny prejav. To všetko v priebehu pár minút – aby mohla začať ďalšia sekvencia s rovnakým postupom. A ďalšia a ďalšia… Takto sa skladajú trailery. Takto jednoducho zo mňa tú emóciu nevyžmýkate. Pre toto uvedomenie si, ako presne chce Nolan manévrovať diváka, pričom je tento strihový postup lacný, prvoplánový a príliš okatý, nie je Oppenheimer dobrým filmom. Na rozdiel od Krstného otca.