Fremont

Tu je text s opravenými chybami:

Fremont je čisto artovo/festivalový film. Ak divákovi sadne, stane sa z neho príjemne plynúci príbeh, niečo sa v ňom povie a veľa neudeje. Ak nesadne, pozerajúci pocíti každú jednu minútu a niektoré sú navyše a za trest. Predsa len, tieto filmy bývajú lotéria a predchádzajúce úspechy vo výbere filmu nezaručujú budúce. Mne osobne sa stal skôr opak, Fremont sa mi zdal krátky, akoby mal o pol hodinu menej. Rovnako v kine aj doma na notebooku.

Príbehovo je o afgánskej imigrantke, ktorá doma robila tlmočníčku pre armádu USA. Po skončení invázie dostala víza a možnosť sa presťahovať do Ameriky. Možnosť. V Afganistane by jej hrozila smrť za napomáhanie okupantom. Rodina ostala, možnosť odísť mala len ona. Nie je to ale sociálna dráma na štýl Kena Loacha, je to čisto osobný príbeh. Nie nutne o hlavnej hrdinke, napríklad pri návštevách u psychiatra sa dozvieme viac o lekárovi ako pacientke. Minulosť u nej proste bola, problém je ako začať nanovo a v cudzom prostredí.

Na plátno teda pristál film, ktorý sa tvári ako skorý Jarmusch, ale cíti sa ako Kaurismäki. Uzavretá hlavná postava, akoby bez emócií, ktorá je skôr na okraji spoločnosti ako v jej strede. Esteticky precízne. Pomalé a čiernobiele. Čo ma privádza k otázke:

Sú teda čiernobiele filmy pozérske a snobské? A toto pozérstvo je kritika na režiséra, že si takúto estetiku zvolil alebo je to kritika diváka, akoby pohŕdal realistickejším farebnejším zobrazením a pri pozeraní čiernobielych filmov sa cíti intelektuálne nadradene, lebo tým jasne pohŕda mainstreamom?

Čiernobiele zobrazenie nie je prekonaná technológia. Síce takéto filmy evokujú rannú éru kinematografie, kde čiernobiele nemé filmy neboli estetickou voľbou ale určovali práve obmedzenosť techniky natáčania. A kým nemý film nástupom optického zvuku bol definitívne vyradený, čiernobiely film sa napriek farebnému zobrazeniu udržal. Prečo? Pretože nemý a čiernobiely sú dve rozdielne veci.

Film je audiovizuálne dielo. Takto bol koncipovaný od začiatku, nemožnosť ozvučiť ho definovala, aké filmy sa tvorili. Aj keď grotesky z princípu potrebovali minimum dialógov, ktoré sa riešili formou tituliek, stále to boli zvukové filmy. Nepremietali sa potichu ale s hudobným sprievodom. Grotesky neboli primárne požiadavkou dopytu diváka, bola to najefektívnejšia cesta ako robiť film bez zvuku. Peknou odbočkou v uvažovaní o filme ako médiu je pozitívny vplyv nemého filmu na kinematografiu. Tým, že bolo nutné ukazovať/zobrazovať sa ustálil filmový jazyk ako vizuálne médium. Ak by bola synchronizovaná zvuková stopa od jeho začiatku, je možné, že tento vizuál by bol potlačený práve dialógmi. Menej by sa ukazovalo, viac vysvetľovalo.

Kým zvukový film je teda evolúciou z nemého, u farby to tak nefunguje. Skôr by sa farebný film dal charakterizovať ako bočná línia, mladší brat. Lebo čiernobiely svet zažívame od mala. Počas noci sa farba vytráca. Napriek tomu, že svet vidíme čiernobielo, nevnímame ho tak. V podvedomí známe veci majú farbu stále, šero vnímané len ako nedostatok svetla.

Kritik Rastislav Konečný raz skonštatoval, že každý režisér by mal mať aspoň jeden čiernobiely film. A tak má Nolan svoj Following, Fincher Mank, Villeneuve Polytechnique, Spielberg Schindler's List. Prečo? Odpoveď sa skrýva práve vo svetle. Filmová kamera totiž nepracuje s farbou. Pracuje so svetlom. Svetlo buď chemicky reaguje s filmom (svetlocitlivý film) alebo ho v digitále zachycujú CCD či CMOS senzory a tie jeho intenzitu prevádzajú na elektrický signál. Kým pri čiernobielom filme sa rieši teda len intenzita svetla, farebný dopĺňa nadstavbu v podobe RGB vrstvy (kde špecifická vlnová dĺžka reaguje na jedinečnú kombináciu červenej, modrej a zelenej. Rôzne pomery týchto troch farieb dávajú za vznik farebnosti) alebo v podobe ďalších snímačov v digitále. Prečo tak obšírne? Aby sme si uvedomili, že oba filmy sa tvoria rovnako. Jediný rozdiel je, že čiernobiely film pracuje výhradne s intenzitou svetla. Práve pri čiernobielom filme sa režisér naučí ako pracovať so svetlom, kontrastami. Naučí sa to síce aj pri farebnom, ale ten viac odpúšťa prípadné nedokonalosti.

Ďalší aspekt, prečo čiernobiely film nie je pozérsky je ten, že potom by každý človek bol pozér. Áno, svet je počas dňa farebný a toto čiernobiela neodzrkadľuje. Je to rozpor s realitou, lenže žiaden film nesníma realitu tak ako je, ale prispôsobuje realitu filmu. Film ako taký má minimum reality. Vyzerá ako realita ale nie je. Je to umelo zachytený výsek sveta, režisérovej fantázie. A taký žijeme aj my. Hyperrealita, teda svet ktorý je dokonalejší ako realita je nielen bežná súčasť života, ale ju aj sami vyrábame. Dnešné telefóny už automaticky zlepšujú odfotené snímky, ponúkajú filtre na štylizáciu. Zároveň vieme odstrániť z fotografie nechcené prvky. Pretože my nechceme zdokumentovať realitu ako ju vidíme, chceme ju takú ako si ju predstavujeme. A tak pri hromadnej fotografii ľudí už nemusíme riešiť, či má každý jeden človek otvorené oči. Sám telefón všetko nasníma a zlúči do jednej fotky. Neriešime, že výsledný produkt nenasnímal realitu (pričom ju nezlepšil upravením, on vytvoril niečo, čo sa nikdy neudialo!) ale ju skompiloval. Dôležitý je výsledok. Vieme, aké aspekty má mať výsledná fotka, technológia nám len ponúka zjednodušenie. Tento proces sa nazýva réžia. Mám predstavu akú informáciu chcem fotkou komunikovať a túto myšlienku chcem zrealizovať, aj keď rozporuje realitu.

Čiernobiely film teda nie je anachronizmus, prekonaný dobou, je to legitímny estetický štýl. Pri iných médiách ako fotografia táto štylizácia nie je spochybňovaná, ale práve film na to trpí. Dokonca ani pri farebnom filme nie je farba ako farba. Sci-fi bývajú často ladené modrým filtrom do neosobného chladu, vojnové či stredoveké filmy ponúkajú hnedý, na zdôraznenie špinavosti.

Zároveň sa akoby udomácnil pocit, že čiernobiely film je snaha o umeleckosť alebo intelektuálnosť. Áno, kauzalita tu je, tieto filmy tiahnu k takémuto stvárneniu. Bavil by ma Fremont, keby bol farebný? Úprimná odpoveď - asi menej. Toto ale nie je priznanie pseudointelektuálnosti, skôr je to ocenenie, že režisér si vybral lepšiu štylizáciu na to, čo chcel natočiť. Nie je to ani priznanie, že odstránením farieb sa umelo pridá umeleckosť. Pretože čiernobiely film funguje trochu inak ako farebný. Núti diváka viac pozerať a sústrediť sa, jeho pozornosť nie je zahltená farbnými podnetmi. Kontraintuitívne farba potlačí niektoré vlastnosti ako je mimika, zaostrenie svetlom na to, čo má vyniknúť alebo jasný kontrast.

Čiernobiele filmy trpia tým, že sú výrazne selektívne. Zjednodušene, človek čo ich pozerá, nemá problém si pozrieť akčný blockbuster (nemal by, ak opovrhuje dobre urobeným blockbustrom, vtedy môžeme vravieť o pseudointelektuálnosti). Naopak už je to ťažšie, nie preto lebo by artový film bol ťažší, len vyžaduje od diváka viac sústredenia pretože neponúka toľko zmyslových inputov ako blockbuster. Domnelé elitárstvo teda nie je tým, že je exkluzívne určené pre konkrétnu skupinu ľudí, je to spôsobené slobodnou voľbou ľudí, že ich takéto filmy nebavia. Akonáhle padne táto bariéra, filmu sa jeho farebná paleta nepripomína ako mínus.

Akoby ale vyzeral blockbuster čiernobielo? Stačí si spomenúť na Sin City. Dá sa to. Potom sa natíska aj priame porovnanie: Mad Max: Fury Road. Tento film má aj svoju čiernobielu verziu – Mad Max: Fury Road – Black & Chrome. Víťazom je v tomto prípade farba. S veľkou poznámkou: čiernobiely akčný film by sa točil inak ako farebný. Zároveň ale pekne ukazuje, kde je svetlo a kontrast dominantnejší oproti farebnosti a pri akčných scénach je Mad Max viac čitateľný, farba totiž odvádza pozornosť od pohybu. Čo je inak paradox, keďže sa čiernobiela používa prevažne na statické komorné drámy.

Farba filmu tak je len výsledok estetického zámeru režiséra. Pokiaľ vie ako má jeho snímok vyzerať, vie ako ho má natočiť. Farba alebo čiernobielo je len výrazový prvok. Pričom sa nemusí nutne obmedzovať, pri Mengelovom zmiznutí sú farebné spomienky Mengeleho, pretože to bolo jeho najšťastnejšie obdobie. Pri Schindlerovom zozname je to vytiahnutie jedného človeka z davu.

Pri odporúčaní filmu je tak informácia, že sa jedná o čiernobiely film zbytočná. To predsa nedefinuje dobrý film. Je to len jeho jeden aspekt – výrazový prostriedek, ktorý môže fungovať alebo zlyhať podľa toho, ako ho režisér použije. Čiernobiela sama osebe nie je zárukou umeleckosti, rovnako ako farba nie je zárukou komerčnosti.

Čiernobiely film nie je pozérstvo. Je to voľba. A ako každá voľba v umení, môže byť správna alebo chybná – ale posúdiť to môžeme len na základe konkrétneho diela, nie na základe edného atribútu alebo lepšie, nie na základe jedného atributútu, ktorý domnelo nesie našu predstavu.