El topo

Prvý a najdôležitejší dôvod by mal byť: lebo je to zábava. Nemýliť si zábavu s relaxom či oddychom.

Toto je úvaha inšpirovaná počas sledovania Jodorowského El topa. Alexander Jodorowsky - o čilskom mágovi (doslova) budem ešte písať. Najväčšiu reputáciu si urobil ako režisér, mňa skôr zasiahla jeho knižná tvorba. Na upresnenie kto to je a aký má význam aj v popkultúre treba uviesť následovné: v roku 1975 mal v pláne sfilmovať Herbertovu Dunu. Monštróznym spôsobom. V hlavných úlohách: Salvador Dalí, Orson Welles, Geraldine Chaplin či Mick Jagger. Hudba v podaní Pink Floyd. A hlavne umelecká stránka Moebius a H.R. Giger. To, čo začalo tu sformovalo sci-fi sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Giger priamo - jeho artworky pre Jodorowského sa stali podkladom pre Votrelca. Moebius sa postupne stal inšpiráciou pre vzhľad Star Wars. Dosť dobré na chilského chlapíka ktorý mal za sebou tri filmy. Kto by chcel vedieť viac, odkazujem na dokument Jodorowsky´s Dune z roku 2013.

Znovu, toto je úvaha inšpirovaná počas sledovania Jodorowského El topa. Čisto surreálny počin, symbolicky veľmi hutný a určite nie pre každého. Tak ako westernové podobenstvo asi napovedá. 

Takže dôvod? Lebo rozbíja, narúša, predstavu ako vyzerá film. Presnejšie ako môže byť vystavaný a ako používa filmový jazyk na komunikáciu s divákom. Presnejšie vysvetlím na príklade. Scéna: El topo (hlavná postava) stojí proti trom pištoľníkom. Jeden z nich nafúkne ružový balónik a hodí ho na zem. Z balónika postupne fučí vzduch a nič sa nedeje. Všetci nepohnute sedia v sedlách svojich koní. Po poslednom vyfúknutí však všetci naraz tasia kolty...

Prichádza automatická asociácia. Známejšia. Úvodná scéna Vtedy na Západe, keď z vlaku vystupuje muž. Na stanici stoja traja pištoľníci. Nepohnuto na seba pozerajú a v skoro jeden moment tasia naraz kolty. Len ten balónik chýba. 

Úvodná sekvencia Vtedy na Západe patrí k najlepším expozíciám aké boli nakrútené. Bez debaty, ikonická harmonika, napätie. Niečo, čo si vybavíte ako prvé, keď sa spomenie western. Len ten ružový balónik...

Bez neho by som túto kánonickú scénu bral bez povšimnutia. V každom westerne predsa podobný duel nesmie chýbať. Až musel prísť Jodorowski a demaskovať pridaním absurdného predmetu celú scénu. Demaskovať čo to vidím a poukázať fyzickým predmetom na mechaniku napätia. Že tieto scény sú absurdné aj bez balónika (aj keď v každej je), že toto budovanie napätia je priamo vo filme arbitrárne, ale v kontexte filmového jazyka je toto budovanie plánované. Zjednodušene, tieto pištoľnícke súboje (kde sa nehybne čaká, kto skôr vytasí zbraň) sú nezmyselné a slúžia len na umelé nabudenie emócie u diváka.  

Ďalší príklad. El topo síce má pekne zrozumiteľný príbeh, musí poraziť štyroch najväčších pištoľníkov aby si zaslúžil lásku ženy. Všetko ostatné ale nedáva priamo, človek si to musí akoby "odpracovať". A dostávame sa k porovnaniu k súčasným filmom, ktoré sú ukecané a lenivé. Expozícia, teda predstavenie hrdinov, vysvetľovanie deja alebo zámeru postáv prebieha výhradne cez dialógy, ktoré sú jednoznačné. Vynikajúca ukážka: superhrdinské filmy a monológ záporného hrdinu o tom ako chce ovládnuť/zničiť svet. Spočiatku akceptované a bolo to ok. Ale keď takých filmov robíte veľa ako napríklad Marvel, časom kopírovanie rovnakej štruktúry rozprávania stráca na originalite. Dočasné riešenie, pridať viac humoru (zviazaný Thor, ktorý sa otáča na reťazi v Ragnaroku. Tony Stark pripravujúci si pitie počas monológu Lokiho v The Avengers). Nakoniec ostáva už len zo samotnej scény urobiť vtip: hrdina znudene zívne smerom k nepriateľovi: "tak, teraz nám môžeš rozpovedať svoj diabolský plán". Problém je, že on ho rozpovie. Je to totiž úplne rovnaká expozícia ako v prvých filmoch, kde sa takýto príhovor bral vážne. Toto parodovanie je teda len na oko, v skutočnosti z neho cítiť len neschopnosť vyrozprávať dej inak. Nie je to teda paródia ale neúprimne ospravedlnenie" sorry, inak to nevieme. Preto vo vnútri cítim averziu voči napríklad Deadpoolovi, ono to vyzerá, že si robí srandu zo superhrdinských filmov, pritom je ale sám rovnaký. Ničím nevybočujúcim, stále tie isté charaktery s rovnakým trojaktovým dejstvom. Drsnejší humor je len maskovaná vyprázdnenosť.

Pre toto si radšej pustite El topo ako Thunderbolts. Je úprimnejší.