Dvaja prokurátori

Dystopie obľubujeme. Ten pochmúrny pocit z bezmocnosti a nespravodlivosti autoritárskeho režimu, morálne otázky, kedy je dôležitejšia morálna integrita ako vonkajšia konformita. Boj jednotlivca proti silne etatistickej štruktúre, ktorá riadi, potláča a hlavne trestá každú jednu odchýlku v spoločnosti. Pritom je zrejmé, že daný boj je márny, ale my ako divák/čitateľ aj tak veríme, že zlo bude porazené. V kinách pravidelne dostávame tieto dávky apokalyptickej budúcnosti. A potom tu je film Dvaja prokurátori, ktorý sa javí ako historický, ale v jadre je to čistá dystopia. Dystopia, ktorá tu už raz bola.

Na prvý pohľad sa tieto dystopie delia na dva žánre, každá typologicky pre iného konzumenta. Jedna, tá klasickejšia, ako 1984, Fahrenheit 451, diela, ktoré nám napadnú ako prvé. Určené pre dospelého jedinca (čím len naznačujem, že to nie je primárne pre mladších, čo ozrejmím hneď teraz). Potom sú tu coming-age dystopie, s cieľovkou pre násťročných, kde boj proti autorite nie je len fiktívna téma, ale má rezonovať s divákom, lebo ten túto vzburu prežíva teraz. Príklad Hry o život stačí.

V prítmí sa ale krčí tretia vetva, vetva, kde ide o súboj vôle. Knihy ako Jeden od Davida Karpa alebo Tma na poludnie od Arthura Koestlera. Kde nezlomenie vôle jedinca by pre totalitný režim znamenalo koniec, lebo by ho nedokázal plne ovládať. Tu nejde o zvrhnutie režimu, tu ide o vlastné prežitie. Toto prežitie ale nesmie byť len fyzické, ak sa daný hrdina zlomí a podvolí sa, zomiera vnútorne. Preto vzdoruje, pretože ideál je to, kvôli čomu je človekom.

Len prečo len fiktívne, keď podobné osudy v podobnom režime sa už stali? Film Dvaja prokurátori, zasadený do konca Veľkého teroru v ZSSR, nie je síce príbehovo skutočný, no výsledný príbehový produkt je výrazne pod schopnosťami, možnosťami a praxou stalinského Sovietsky zväz. Idealistický mladý prokurátor tu vyšetruje podnet, že čistky v roku 1937 vedené NKVD sú... no čistky a nie reálne odhaľovanie protištátnej činnosti.

Už od úvodu režisér Loznitsa dáva najavo, že toto nebude konverzačný film. Nie, na začiatku sa film pomaly rozhýbava, vidíme len starého väzňa pri piecke, kde páli listy, dovolania a sťažnosti spoluväzňov. Ak totiž nie sú dôkazy, nemôžu byť ani sťažnosti, no nie?

Dvaja prokurátori je film čakací. Doslova. S mladým prokurátorom Kornevom len na niečo čakáme, kým ho prijme veliteľ väznice, kým sa dostane k väznenému starému prokurátorovi, ktorého podnet (napísaný vlastnou krvou) sa predsa len dostal mimo väznicu. Tu dostáva nálož informácií o vyfabrikovaných stíhaniach, mučení, porušovaní práva. Všetko v réžii NKVD, ktorá sa pohybuje v iných mantineloch spravodlivosti ako pravý sovietsky človek.

S Kornevom, stále idealistickým, čakáme ďalej, vo vlaku, na generálnej prokuratúre... Pritom hlboký konflikt tu nie je žiaden. Najväčšiu mieru emócií tu predstavuje vedúci kancelárie generálneho prokurátora, ktorý sa pohoršuje nad tým, že Kornev nemá dohodnuté stretnutie...

Symbolicky toto čakanie podčiarkujú dvere. Tie sú druhou hlavnou postavou filmu. K väznenému prokurátorovi sa dostávame cez asi poltucet dverí, ktoré jasne odkazujú, že tu nie sú od toho, aby väzeň neušiel, ale naopak, aby sa k nemu nikto zvonka nedostal. Predstavujú nádej aj nedosiahnuteľnosť riešenia, keď Kornev sedí v čakárni u generálneho prokurátora. Predstavujú bezmocnosť, keď nejdú otvoriť. Predstavujú smutnú budúcnosť, keď sa vraciame na záver filmu k tej istej bráne ako na začiatku.

Nie, tento film nie je nudný, je skôr vystavaný na našom napätí. Tak ako Kornev stále nestráca ilúzie o tom, že toto nie je systémová chyba režimu, ale len artefakt, ktorý treba odstrániť, artefakt, ktorý existuje preto, lebo tí hore ho len nevidia. Lenže my vieme, že tieto represie boli pod dohľadom aparátu. A keď nie pod dohľadom, tak vedeli, že hľadieť majú inam.

Je to celé paradoxné. Celý film vidíme Korneva. Osobu. Pritom to nie je príbeh o ňom. Celému zväzu je ukradnutý (ako krásne to Loznitsa ukázal! – pri čakaní v rade na vrátnici na generálnej prokuratúre Kornevovi dochádza trpezlivosť, vystupuje z neho a proste prejde ďalej. A nikoho táto drobná vzbura netrápi. Nikto si ho nevšíma.)

Vieme, ako film skončí. Vedeli sme to už na začiatku. Smrť jedného človeka je tragédia, smrť milióna štatistika. Lož. Aj ten milión začal od jednotky. Spolu s Kornevom teda čakáme. My v kine, on vo svojom živote, ale spoločne na to, čo príde.

Loznitsa tu veľmi pekne ukázal, že tie veľké životné nepravdy, drámy, pochyby nemusia byť hlučné. Napriek tomu majú silu. Že táto nepoddajnosť a vzbura síce zapadne, vybledne, niekedy sa o nej nedozvie nikto. Ale stále ju ako ľudia budeme oslavovať ako maximum ľudského charakteru.