Bugonia

Bugonia ako starogrécky mýtus, že včely sa môžu zrodiť z obetovanej kravy alebo býka. Bugonia ako mýtus v najnovšom filme Yorgosa Lanthimosa, že spontánna regenerácia je možná po vyhynutí dožívajúceho a rozkladajúceho sa systému. 

Meno režiséra je dôležité, Lanthimos sa postupne prepracoval z festivalového tvorcu na rozpoznateľnú postavu aj u širšej verejnosti. Oscary sú síce téma sama o sebe (pričom skôr v negatívnom svetle), stále majú ale punc exkluzivity a vedia spopularizovať inak prehliadané filmy. Lanthimos bol zatiaľ dvakrát nominovaný na najlepší film, v 2019 Favoritka, v 2024 za Chudiatko. Len nominovaný, väčší úspech mali herečky, Olivia Colmen brala sošku za prvý, Emma Stone za druhý spomínaný film. A práve spolupráca s Emmou Stone je v posledných rokoch ťažisková pre Lanthimosa, Bugonia je ich už štvrtý spoločný snímok. 

Napriek tomuto "prerazeniu" ostáva Lanthimos stále svojský. Jeho filmy sú autorské a pokiaľ človek videl nejaký iný jeho snímok, po pár záberoch ho rozpozná hocikedy. Ehm, čo teda môže znamenať dve veci: buď je to kvalitný režisér alebo vyprázdnený režisér. Momentálne sa nachádza v prvej kategórii, práve ale tým ako jeho filmy prechádzajú z artového prostredia do klasického, hrozí aj scenár číslo dva. Wes Anderson nech Ti je zlým príkladom Yorgos! 

Rýchlo si teda prejdime, aká je jeho umelecká predstava. Vizuálne často používa zábery z podhľadov/nadhľadov, širokoúhle zábery, ktoré v niektorých filmoch doťahuje do extrému (viď. zmienená Favoritka a Chudiatko, kde sa objavuje takzvané "rybie oko"). Práve práca s uhlami, ich striedanie, podvedome pôsobí nekomfortne pre diváka. To dopĺňa aj farebná paleta, buď máme vyložene klinicky sterilné farby alebo na prvý pohľad normálnu farebnú scénu, ale tieto farby sú akési potlačené, vypraté. Toto vidíme aj v Bugonii, rozkvitnuté pole, sýty zelený trávnik, žiarivé slnko či teplé svetlo lámp. Všetko je to ale odťažité.

Lanthimos nedeformuje iba uhly. Deformuje celý svet, jeho príbehy sa odohrávajú v tom čo poznáme, zároveň ale akoby to bola trošku iná realita. Svet na 99% totožný s našim, ale niečo tam nehrá. V týchto príbehoch však všetky postavy akceptujú túto miernu odlišnosť. Teda pre nich je život a iné pravidlá prirodzené, diskomfort, nekompatibilitu s realitou vníma iba divák.  Ak k tomu pridáme aj príklon ku často neortodoxným pohybom hercov, všetko toto spôsobuje veľmi špecifický typ úzkosti. Toto je Lanthimosov rukopis. (Zároveň dopĺňam dôležitú radu: Lanthimosove filmy nie sú žánrové. Môžu byť onálepkované ako komédia/dráma/mysteriózny/historický atď, ale toto zaradenie je skôr mätúce pre človeka.) 

Bugonia obsahuje každý jeden prvok. Aký príbeh ale rozpráva? Príbeh o dvoch konšpirátoroch, ktorí unesú šéfku korporácie. O tej sú presvedčení, že je mimozemšťanka z galaxie Andromeda a jej úlohou je zotročiť ľudstvo. A my naozaj vidíme mimozemšťana. Bugonia je veľmi konverzačná. Rozhovory zabezpečujú akciu. Napriek tomu sa akoby nikto s nikým nerozprával. Každý má svoj jazyk a navzájom si nikto nerozumie. Šéfka korporátu nevie komunikovať so svojimi podriadenými, zamestnanci nevedia odkomunikovať slabé pracovné štandardy. Šerif, ktorý ukazuje starosť o druhého, reálne ho ale nevníma a miesto rozhovoru to pripomína skôr monológ, zameraný na seba, hľadajúci odpustenie za svoje pochybenia.

Čo si z toho odniesť? Výsledok je veľmi priamy, dnešný svet je náš, spoločný, zároveň ho každý vníma inak. A bez základného porozumenia vnímame túto inakosť u iných ako nepriateľský akt. A tak sa bez základnej empatickej zložky zožerieme všetci zaživa.