Aguirre, hnev Boží

Máme tu film. Viac ako 50-ročný. Nemecký. O španielskych conquistadoroch pri hľadaní El-Doráda. Pre filmových nadšencov kultový, pre bežného diváka neznámy. Pretože je to 50-ročný, nemecký film o španielskych conquistadoroch.

Prečo si ho teda treba pozrieť? S hľadáčikom oku smerujúca otázka práve na bežného diváka. Práve toto je kontext, ktorý ma zaujíma, ukázať, prečo je dané dielo niečím výnimočné/dôležité/inovatívne.

Film ako taký má za mňa jednu veľkú nevýhodu a tou je: pozriem-vidím. Tým, ako je finančne náročný (plus ako vznikal) je v ňom zakorenený istý typ masovosti. Masovosť podlieha prístupnosti. Každý videl film, každý predsa chápe film. Je to to, čo vidím.

Pri výtvarnom umení sa častejšie stretávame s myšlienkou, s priznaním, že danému médiu až tak nerozumieme. Že sa spoliehame na isté kurátorstvo kvality. Ak idem do galérie, chápem, že niekto dané obrazy vybral. V pozadí figuruje garant. To neznamená, že sa nám obraz musí páčiť, nemusí sa páčiť dokonca ani danému kurátorovi. 

Pri filme ale často platí rovnica: je do dobrý film = páči sa mi, je to blbosť = nie je to kvalitný film. Na otázku aký bol film? je často odpoveď: no, bolo to o tom... Ale na to som sa predsa nepýtal o čom to je!   

Čo s tým má teda Aguirre? Rýchly výcuc: príbehovo dostaneme Pizarrovu výpravu v Andách. Príliš početnú a zle zásobenú na tento typ prostredia. Vydáva príkaz, keď štyridsiati muži budú tvoriť predvoj, prieskumnú skupinu. Racionálny hlas veliteľa skupiny hneď zaniká, rozhodnutia preberá ambiciózny Aguirre. Predstava bohatstva a moci je reálnejšia ako skutočnosť v ktorej je. Degradujúci film. Čím sme v ňom dlhšie, tým je počet mužov stále menší, Aguirre ide doslova cez mŕtvoly. Všetko sa zhoršuje, dochádza jedlo, všetci chcú už iba prežiť. Nepriamo úmerne ale stúpajú šialené predstavy Aguirra, už sa vidí ako vytrháva Karibik a Mexiko spod Španielska. Hoci sa uprostred divočiny na rozpadávajúcej plti nachádza už len sám. 

Je to podmanivé a atmosférické. Rytmus presne kopíruje rieku. Tá je na začiatku divoká, perejami neprístupná, postupne pomalá, ubíjajúca. Ale jediný záchytný bod, človek až s úsmevom povie, pevný bod ich cesty. Všade naokolo iba prales, ktorý ponúka smrť. Nie, nie je to nuda, aj keď sa nič nedeje a každý vie, že dejovo ani nikam nespeje. Toto je, prosím pekne, zámer tohto filmu. Preniesť nielen príbeh, ale aj pocit bezradnosti a beznádajného čakania. Toto je to, v čom Aguirre exceluje.

Tu prichádza aj iný kontext: totiž, jednotlivé filmové dielo nevzniká vo vzduchoprázdne, má vývin. Ak si človek pozrie Aguirre alebo prečíta horeuvedené (snáď ten opis bol dostačujúci), nepripomína to niečo? Džungľa, šialenstvo, vojna. Coppolov Apocalypse Now? Sám Coppola priznáva, že Werner Herzog, režisér Aguirra, ho inšpiroval. Tieto filmy majú rovnakú chuť intenzity prírody a labilnosti ľudí. Nie je toto úžasné? Ale žiadne kopírovanie, Herzog je ako Aguirre, prieskumník alebo lepšie šerpa, čo pozná cestu a ukazuje ju iným. Pričom tá cesta už bola aj pred ním, len možno trochu menej viditeľná a zarastená. 

Osobne som prvýkrát videl Aguirre, hnev Boží asi pred pätnástimi rokmi. Raz, na notebooku. Potom som zaregistroval plánované premietanie v kine. Okamžite som si vedel vybaviť spomínaný pocit bezmocnosti a šialenstva. A chcel som ho zažiť aj v kine. Možno na neho časom zabudnete, ale to, čo chcel Herzog ním zdeliť, vo vás ostane. Aby sa to mohlo inokedy znovu prebudiť. Pre toto je to kvalitný film.